Celá akcia je výmenný program vlády USA - Fullbright exchange program, čo znamená, že táto nadácia nájde dvoch partnerov - učiteľov, jeden je z USA a druhý z krajiny z celého sveta. Títo si vymenia miesta pôsobenia - školy (študentov), miesta bydliska, priateľov,... skrátka na rok žijete život niekoho iného...

Mne našli partnerku zo štátu Južná Karolína, z ostrova Hilton Head, pani Juliu White a školu, Hilton Head High School, kde som učila angličtinu (ako rodný, nie cudzí jazyk) - teda svetovú a anglickú literatúru, gramatiku, písanie esejí a výskumných prác. A keď zistili, že mojou druhou kvalifikáciou je ruský jazyk, našli mi aj študentov, ktorí mali o túto "exotiku" záujem, a tak som učila aj ruský jazyk ako cudzí jazyk.

Bývala som so svojou rodinou, teda manželom a dvoma synmi, ktorí tiež chodili na Hilton Head High, v byte pani White, a ona zasa bývala v našom byte v Žiline. Vymenili sme si aj autá a niektorých priateľov.

Domáci ľudia boli veľmi priateľskí, milí, tak typicky po americky. Teda verbálne. Ak ste ale ozaj potrebovali pomoc, boli schopní akurát poradiť, komu máte zaplatiť, aby vám pomoc poskytol. Tak to totiž v Amerike funguje, každý sa má postarať o seba sám.

Vybrala ma Fullbright nadácia, čo je asi takýto proces. Najskôr si na internete vyhľadáte túto ponuku, vypíšete všetky potrebné dotazníky, životopisy a eseje a ak postúpite do užšieho výberu, nadácia vás pozve na skúšky z anglického jazyka, tzv. TOEFL, kde vás poriadne preklepnú z angličtiny. Ak prejdete, pozvú vás na interview. Ak obstojíte aj tam, hľadajú vám výmenného partnera. Každý rok zo Slovenska môžu poslať na výmenu do USA dvoch učiteľov. No a potom už iba čakáte, kam vás osud zaveje...

Náplňou mojej práce bola bežná práca amerického učiteľa na strednej škole. Je len ťažko porovnateľná s prácou učiteľa na našej škole a musím povedať, že je nekonečne ťažšia a ponižujúcejšia a rovnako málo honorovaná ako u nás. Len pre názornosť:

Ráno americký učiteľ o 7:00 je vo svojej triede (30 minút pred vyučovaním), pripraví materiály pre žiakov, napíše si všetko na tabuľu (neodporúča sa obracať sa žiakom počas hodiny chrbtom) a stojí vo dverách, keď prichádzajú prví žiaci a kontroluje, či majú všetci na krkoch zavesené identifikačné karty. Ak nemajú, pre každého spíše hlásenie o porušení školského poriadku - prvé zo štósu hlásení toho dňa. Po zvonení uzavrie dvere a prevedie prezenciu žiakov, vypíše hlásenia na každého omeškaného žiaka, nahodí absencie do počítača a začne vyučovať. Vyučovanie je boj o udržanie žiakov v triedach, udržanie ich, aby sa nebili, nespali, neušli... A aby aspoň niečo robili. Oni urobia iba to, čo sa boduje, takže každú prácu je treba pozbierať, opraviť a obodovať. Medzitým vypísať priepustky na WC, k školskej sestričke na ošetrenie a pod. Žiak totiž nesmie bez priepustky opustiť triedu, ihneď ho kontrolujú školskí policajti a strážcovia.

Hodina trvá 90 minút a celý semester (1/2 rok) žiaci i učitelia majú rovnaký rozvrh každý deň. Teda žiaci majú denne 4 bloky a učitelia 3, 1 blok majú na prípravu, opravu prác a nahadzovanie známok do počítača, ako aj informácií o tom, čo preberajú a aké zadali úlohy, na svoju internetovú stránku, aby mali žiaci, ktorí sú doma, alebo ich rodičia možnosť kontroly. Po vyučovaní učiteľ zostáva v škole, najskôr vybavuje odkazy z telefónu, ktoré mu tam zanechali rodičia žiakov, volá ďalším rodičom, zväčša problémových žiakov, vypisuje hlásenie o týchto telefonátoch a inú administratívu, ktorej je nekonečné množstvo. Učiteľ odchádza domov pred večerom a často prichádza do školy v sobotu a nedeľu, aby dohnal zameškanú prácu.

Na otázku, či sa mi práca páčila, môžem jednoznačne povedať, že to boli galeje - okrem učenia ruštiny, kde som mala najmä v druhom semestri skvelých žiakov a bola radosť s nimi pracovať i komunikovať. Na druhej strane sa človek zocelí, veľa sa naučí a tiež sa naučí prežiť za akýchkoľvek okolností a tešiť sa z malých radostí.

Žiaci o Slovensku vedeli veľmi málo a žiaľ, ani ich veľmi nezaujímalo. Pre Američanov, teda väčšinu, je svet mimo USA iba nezaujímavá džungľa. Ako učiteľka angličtiny som mala ťažkú pozíciu, lebo je ľahké sa vyhovoriť, že prepadám z angličtiny, keď ma učí cudzinka, ktorá iste sama po anglicky nevie. Tu musíte mať hrošiu kožu a bojovať ako lev. Na druhej strane napríklad moji žiaci - ruštinári - a ich rodičia veľmi oceňovali moju prítomnosť, prejavovali obrovský záujem o našu krajinu, Rusko i všetko, čo som im mohla povedať.

Na ostrove nijakí iní Slováci nežili, za celý rok nášho pobytu sme sa s nijakými nestretli.

Prostredie bolo pre Slováka atraktívne najmä tým, že sme boli na ostrove - pripojenom k pevnine mostom. Kilometre prekrásnych bielych pláží, palmy, lesy, zachovaná príroda, zvieratá, vtáctvo - to všetko by sa mohlo zdať ako raj na zemi. Príjemná teplá klíma, desiatky golfových ihrísk, usmievaví turisti na dovolenke - to je atmosfére Hilton Head - jedného z najluxusnejších letovísk USA. Nič však nie je dokonalé. Napríklad také hurikány. Ak zažijete povinnú evakuáciu ostrova, akosi sa začnete na tento raj dívať inými očami.

Pocestovali sme po celom juhu USA (Sever som už poznala z predchádzajúcej cesty po USA), od Floridy až po Karolínu. Juh je naozaj iný ako Sever, ale o tom sa ťažko hovorí, je to v ľuďoch a atmosfére.

Špeciálny suvenír? Azda pamiatky na môj milovaný Atlantik, na brehu ktorého som strávila najkrajšie chvíle. "Sanddollar" - to je morský živočích, okrúhly ako dolár, s hviezdičkou uprostred. Niekedy boli pláže nimi posiate, inokedy ste celé týždne nevideli ani jeden jediný. Mám ich pár usušených, voňajú oceánom a diaľkami.

Nie nestretla, aspoň o tom neviem. Okrem tenisových a golfových hviezd, ktorými sa Hilton Head hemžil, najmä počas jarných turnajov.

Áno, píšeme si maily, spomíname, informujeme sa, čo teraz robíme.

Svoju rodinu som mala so sebou, chýbala mi ďalšia rodina, mama, priatelia, samozrejme.

Príbuzní mi fandili, vedeli, že celý život niekde behám po svete a nedám si ujsť nijaké dobrodružstvo.

Áno, viac ako by sa dalo veriť. Moji študenti mi chýbali. Mojej vtedajšej (vlaňajšej) 4.D-čke som často písala a oni mne. V ťažkých chvíľach a pedagogických krízach mi ich maily boli lúčmi slnka a zdrojom optimizmu, zábavy a radosti.

V časoch internetu nie je o informácie núdza, skoro denne som čítala našu tlač.

Sviatky sme strávili po americky. Na Thanksgiving nás pozvali americkí priatelia, aby sme videli, ako to má vyzerať. Mali sme to teda s moriakom a tekvicovými koláčmi komplet.

Vianoce sme mali s nostalgickým spomínaním na zasnežené naše kopce a atmosféru u nás doma. Bolo teplo, všade zeleň a na Štedrý deň všetci Američania začali nakupovať darčeky. Na Veľkonočný pondelok sme boli v škole a žiakov som bavila rozprávaním o našej šibačke, čo sa im veľmi páčilo, ale nemohli pochopiť, že za toľké sexuálne obťažovanie muži nie sú hnaní pred súd, ale ešte odmenení a počastovaní. Čudná krajina. Kdeže to je? Akože sa to volá?

Rozdiely v životnom štýle medzi Slovenskom a USA sú veľké, rovnako ako životné hodnoty. Na povrchu sa zdá byť všetko podobné, rozdiely sú skôr pod povrchom. Bolo by to dlhé rozprávanie. Treba to vyskúšať, zažiť a precítiť.

Čo mi ten rok dal? Veľa. Zobral mi však veľa ilúzií. Presvedčil ma, že teraz už môžem ísť robiť hocičo na svete a prežijem. Viac si vážim domova a hlavne nášho školského systému a žiakov. Veľa som sa naučila. Veľa nového som videla a zažila, dobrého i zlého. To robí život bohatším.

O negatívach by sa dalo dlho rozprávať, ale na zlé chce každý čo najrýchlejšie zabudnúť a pamätať si iba to dobré.

Pravdaže. Ja som dobrodružná povaha, žila som už vo viacerých krajinách, cestovanie, to je moje. Na Juh USA, do školy, by som sa však už rozhodne nevypravila.

Ďakujeme za rozhovor.