Oficiálny názov to malo Kurz ochrany človeka a prírody. Bolo to v Tatrách a boli sme tam aj my-21 kociek z 3.b
s dvoma dozormi. Trvalo to od utorka do soboty a bolo nám dobre. Toľko teda
na úvod, aby to bolo každému jasné, o čo vlastne išlo a teraz o inom. Dovolím si
citovať jednu z účastníčok: "Sme asi sprostí ako tága, keď máme také
štastie na počasie."
|
Až do piatku bolo každý deň slnečno a pomerne teplo (veď
sme si aj zanadávali, že sme niesli zimné bundy, svetre... a máločo z toho
použili), a tak sme nemali žiadne výhovorky a v stredu sme všetci vyšlapali na
Kriváň. Nuž, záživné to nebolo, ale výhľad bol pekný (toľko môj osobný názor)
a opäť citát (asi z polovice cesty) : "Veď keď sme už tu, tak sa nevrátime.
Ide sa ďalej."
Ďalší deň bola "oddychovka" : Skalnaté pleso a
Lomnický štít, aby sme nabrali sily na piatok - Rysy. Oproti Kriváňu
to bolo - prechádzka nie, ale niektorí vyniesli na Chatu pod Rysmi vrecká
s "kadečím" a aj cesta bola iná - stretli sme reťaze a sneh a zhora
sme nakukovali Poliakom do údolí. Výhľad bol naozaj pekný. Takto sme teda 2-krát
vyšli do výšky 2500 m, o čom by mohli rozprávať naše topánky... Ale príroda je
ochránená! A človek... Bývali sme v chate na Popradskom plese (cestu zo
Štrbského sem poznáme dokonale, prešli sme ju 5-krát) a hoci sme boli prekvapení na
nie celkom tradičné ubytovanie (spacáky a karimatky), trochu nás prekvapila
miestnosť, kde sme spali.
|
 |
|
Bola to najvyššie položená miestnosť v chate, liezlo
sa do nej po železnom rebríku a tí vyšší si obúchali hlavu, mala tri malé okienka
a nebola zrovna veľká. Ale zmestili sme sa - spolu s batohmi - 21 karimatiek sme
poukladali okolo stien a uprostred zostalo ešte miesto pre topánky.
|
Hovorí sa, že študenti znesú všetko, ale koniec koncov, po tom ako jeden zo spolužiakov
odhalil svoj skrytý talent na vysávanie a vsetci sme sa "rozložili", bolo to
"kewol". Pôvod tejto citoslovcie by ste museli ísť hľadať tam (a tak isto
aj nové významy slova plazma). Potom prišla sobota a máš ho vidieť! Aj Tatrám bolo
smutno. Spočiatku len oblaky, ale potom začalo pršať, a tak sme batohy zverili autu a
odšlapali sme na Štrbské sami. Odtiaľ zubatým vláčikom do Štrby a odtiaľ
obyčajným do Žiliny. A zrazu nám bolo akosi teplejšie a aj slnko vykukovalo... a
tešili sme sa na nejaké "normálne" (rozumej varené) jedlo.