A tu sú tie najzaujímavejšie časti znašej e-mailovej korešpondencie:

E: Kde sa nachádzaš?
M: V Enfielde v štáte Connecticut na severovýchode USA. Je to mestečko s asi 40 000 obyvateľmi, akési predmestie hlavného mesta miliónového Hartfordu. (25.8.1999)

E: Aká bola cesta?
M: Cestoval som zo Schwechatu, vo Frankfurte som sa na letisku trochu motal, ale zvládol som to a šťastne prestúpil na jumbo jet nemeckej Lufthansy. Je to super, najväčšie lietadlo na osobnú prepravu. V Bostone na letisku ma čakala "host family" s tabuľkou "Michal Dorovska". (23.8.1999)

E: Ako ťa prijala rodina?
M: Perfektne, fakt. Je to rodina Mike a Sally Moorovcov. Už predtým sme sa písomne aj e-mailom kontaktovali. Ich dcéra Angie je študentkou 1. ročníka na Univerzite v Maine. Ich syn Nathan je v Brazílií, tiež na ročnom študijnom pobyte ako ja, na strednej škole. (25.8.1999)

E: Ako bývaš?
M: Mám svoju izbu, po ich synovi. Mám vlastný počítač a neobmedzený prístup k Internetu, bezplatný. Majú svoj typický americký drevený domček v typickej americkej štvrti, bez plotu, s americkou vlajkou, autom a bez chodníkov. (3.9.1999)

E: A čo jedlo? Nechýba ti naša kuchyňa? Mamičkine špeciality a koláče starej mamy?
M: Na večeru sme mali špagety. Ale koľko! Na štvrť taniera, poliatych nejakou gebuzínou. A potom ten šalát (tie listy, čo nemám rád). Asi tu schudnem. (24.8.1999)
Na večeru sme mali kurča a zemiakovú kašu (americká zemiaková kaša zo sáčku), zase niečím poliatu. Vyzeralo to otrasne. Radšej som to neskúšal. Ale kurča bolo celkom jedlé - čo už sa na pečenom kurčati dá pokaziť. (25.8.1999)
Po večeri sme mali koláč. Tešil som sa naň, ale keď som zistil, že je opäť z prášku a z mikrovlnky, prešla ma chuť. (27.8.1999)
Mali sme kolienka zmiešané s paradajkami, paprikou a ešte niečím a na vrchu syr - z prášku. Zdá sa mi, že Američania robia všetko z prášku, preto sa ani nečudujem, že je to také nechutné. Vôbec nevedia, čo je to lahodné a hlavne voňavé jedlo. (29.8.1999)
Včera som sa konečne najedol! Mali sme pizzu. Tá je asi na celom svete rovnaká - našťastie. (7.9.1999)

E: A čo škola?
M: Chodím na Enrico Fermi High School. navštevuje ju asi 1000 študentov. Som v najvyššom leveli, v skupinách, ktoré sa pripravujú na univerzitné štúdium. Študenti si všetky predmety vyberajú dobrovoľne. Každý deň mám ten istý rozvrh - americkú a anglickú literatúru, americké dejiny, matematiku pre vysoké školy, fyziku, telesnú výchovu, sociológiu a drafting - aplikovaná informatika a programovanie v modelovaní a projektovaní. Škola mi začala už 30. augusta. Každý predmet mám s inými študentmi, podľa toho, čo som si vybral.

E: Ako ťa prijali na americkom kontinente?
M: Veľmi dobre. Musel som si o nich opraviť mienku, aspoň o tých Američanoch, s ktorými sa stretávam. Sú milí a pozorní nielen ku mne, ale navzájom ku sebe. Napríklad stačí, že som zastal na prechode a už všetky autá stáli. Na pošte, ale aj v banke každý s každým komunikuje, aj keď sa vôbec nepoznajú. Aj ochota a rýchlosť úradníkov ma šokovala - v dobrom. Za jeden deň hneď na počkanie som mal kreditnú kartu, zdravotné poitenie, študentský preukaz aj s kartami na obed. A ešte som stihol aj registráciu v školskej knižnici. To posledné je výborné, v škole tým pádom môžem byť kedykoľvek, používať PC, Internet, požičiavať si knihy a najaktuálnejšie noviny a časopisy.

E: Mal si spočiatku problémy, nielen s aklimatizáciou. Môžeš nejaké uviesť?
M: Iste, boli. Na dobré si však človek zvykne hneď, na zlé čoskoro zabudne. Spočiatku som mal problém s jazykom, aj keď som odchádzal, myslím si, veľmi dobre pripravený (súkromné hodiny sprof. Kolcúnovou, Cambridge course). Ten jazykový nápor bol ale hrozný, išla mi hlava prasknúť, po nejakých desiatich dňoch sa mi v angličtine aj snívalo... Ale potom to prešlo, teraz komunikujem bez problémov.

E: A okrem jazykového šoku?
M: Celý spôsob myslenia a života je tu iný. Nemajú problém a ani si ich nepripúšťajú s materiálnym zabezpečením. Neexistuje tu nezamestnanosť. Naopak, pre niektoré obslužné práce tu niet ľudí. Ale aj napriek tomu je tu čisto, každý sa stará o svoje okolie a dom. Dokonca musia, inak sú za to pokuty. 90% aút je tu nie starších ako 2 roky. Všetko je tu vysvietené, samá technika, až sa mi zdá, že zbytočne míňajú peniaze a čas.

E: A čo počasie?
M: Asi ako u nás, ale ešte stále tu nie je sneh, aj keď podľa prospektov tu v zime býva okolo 1,5 m snehu. A to je už január 2000. Inak, v auguste a v septembri tu bolo veľmi horúco , až do 90 F, čo je okolo 40 C. Zo začiatku, vlastne čiastočne ešte aj teraz, som mal problémy s tými ich hroznými jednotkami - samé farenhety, míle, libre, stopy... Ideš autom a nevieš ako rýchlo, váha ti ukáže, že tvoja hmotnosť je 110 libier, teplota na teplomeri 86°F... hrôza!

E: Ale vráťme sa ešte do školy. Ako ďaleko máš školu? A čo spolužiaci? Čo robíte po vyučovaní?
M: Znašej ulice chodíme do tej istej školy štyria, je to asi 30 minút pešo, ale chodíme susedovým autom. Je to pohodlné. Chodí aj školský autobus, ale dosť skoro, takto si môžem dlhšie pospať. Škola začína o 7,20 h. Dve minúty pred začiatkom každej vyučovacej hodiny je upozornenie zvonením, a to tam už všetci musíme byť. Meškanie sa netoleruje, naopak hodnotí sa. Fakt je to veľmi prísne. Hodiny trvajú 47 minút a prestávky 7 minút... Zo začiatku som sa ani nestihol premiestniť do ďalšej učebne. V rozvrhu máme aj voľnú hodinu na prípravu a obedňajšiu prestávku. Obed si môžem kúpiť, stojí približne 2 doláre. Popoludní máme klubovú činnosť. Je veľký záujem študentov pracovať v rôznych kluboch, hlavne v športových a tých, ktoré majú už svoje meno. V niektorých sa platí dosť vysoký členský poplatok. Ja pracujem v Robotic clube, členské vo výške 400 dolárov mi bolo odpustené. Tento klub vrámci celonárodnej súťaže minulý rok skončil na 1. mieste. Víťazi majú 4 týždňový prázdninový výlet celými Spojenými štátmi. Samozrejme bezplatný. Tohto roku je našim cieľom tiež 1. miesto. Držte palce!

E: Ako hodnotíš učiteľov?
M: Sú profesionálmi vo svojom odbore, sú objektívní a spravodliví. Všetko sa hodnotí, kritériá sú vopred známe. Domáca príprava (domáce úlohy sú časove veľmi náročné), aktivita na každej hodine a samozrejme pravidelné testy. Nikto študentov do ničoho nenúti, keď nechceš, nemusíš robiť nič. Ale kto robí, za všetko získava body a má šancu sa umiestniť na základe výsledkov na najlepších univerzitách a získať na nich štipendium. Profesori sú kamarátski, snažia sa nám vo všetkom pomáhať a sú veselí - a ani sa nedivím, veď zarábajú okolo 50000 dolárov ročne, nemajú existenčné problémy. Spomínam si na dejepisára na svojej prvej hodine. Keď sa dozvedel odkiaľ som, celú hodinu venoval vysvetľovaniu - kde leží Slovensko, ako sa Československo v mieri pred siedmimi rokmi rozdelilo a vznikla samostatná Slovenská republika, rozprával o Havlovi,... A musel som mu doniesť našu vlajku. (čo najväčšiu). Už mu v učebni visí okrem americkej, španielskej, gréckej, brazílskej a japonskej aj naša slovenská. Vždy, keď tam prídem, cítim sa tam ako doma.

E: A čo ostatní učitelia, vedia niečo o nás a Slovensku?
M: Každý sa mi snažil pomôcť, všetci ma hneď kontaktovali a rozprávali sa. Vyjadrovali prekvapenie, že rozprávam anglicky, dokonca, že veľmi dobre, stále sa na mňa usmievali a ja na nich, až som mal kŕče v lícnych svaloch a rozbolela ma hlava. Všetci sa tvárili, že vedia, kde Slovensko je. Teraz to vedia už naozaj. Mal som niekoľko vystúpení, kde som prezentoval Slovensko, Žilinu, veľmi ich zaujali obrazové materiály - fotografie, knihy, videofilmy a upozornil som ich tiež na niektoré www stránky našich inštitúcií. Moja host family je tak nadšená Slovenskom, že sa chystajú navštíviť našu krajinu, možno už toto leto.

E: A čo zábava, kultúra, študentský život mimo školy?
M: Ako som už spomínal, je to rôzna klubová činnosť, veľa študentov poobede pracuje, asi tak 2-3 hodiny, aby si privyrobili na víkend, ošatenie, benzín, hobby. Organizujú sa rôzne párty, doma ale aj v škole. Vždy je tam zábava, typické rýchle občerstvenie - hamburgery, pizza, hot dogy - ale vždy bez alkoholu. Ja víkendy trávim väčšinou s rodinou, cestujeme, navštevujeme rôzne múzeá, stavby, zaujímavosti. Už som precestoval desať amerických štátov. Mám tiež organizované víkendové stretnutia v rámci Rotary International. Cez víkend chodím na hokej a basketbal. Cez týždeň mi veľa času zaberajú rôzne školské projekty. Aby ste mali predstavu, napr. fyzikár si vymyslel, že navrhneme, zhotovíme vlastný hudobný nástroj a zahráme na ňom a zaspievame vianočnú koledu v týždni pred Vianocami. Robili sme to vtrojici. Čosi sme vytvorili, no ľutujem jeho uši z našej hry a spevu. Veľa času trávim na internete, komunikujem asi so 40 ľudmi z celého sveta, s rodičmi, so spolužiakmi. Ale tiež aj s Matúšom - spolužiakom, ktorý je na ročnom pobyte v Japonsku, Danom - Bratislavčanom, s ktorým sme sem spolu prileteli, ale ten je na Rhode Islande. Chodím si zabehať s našou Britney (to je pes) a s kamarátmi chodím do Play centra.

E: A čo ťa pri cestovaní a spoznávaní najviac zaujalo?
M: Je toho veľa, spomeniem napr. Múzeum a skanzem indiánskej dediny, najväčší glóbus na svete - viac ako 4 m priemer, veľký zážitok som mal z návštevy Hamilton standards, spoločnosti zaoberajúcej sa výskumom a vývojom najnovších špičkových technológií aj v rámci NASA , teda aj kozmickými. Ohromili ma ich obrovské osemprúdové diaľnice napr. medzi Bostonom a New Yorkom. No a príroda. Nádherná jesenná zmes farieb a Atlantický oceán - mohutný a neskrotný.

E: Ako si prežíval vianočné sviatky?
M: Trošku nostalgicky. Bolo mi smutno a isto sa pod to podpísalo aj úmrtie v mojej hosťujúcej rodine - brat mojej host mother. Inak chýbala mi tu naša typická atmosféra Vianoc, tie prípravy, očakávania, vôňa vianočného pečiva, večera na Štedrý večer, sviatočná nálada a predovšetkým rodina... Tu je to akosi menej slávnostné, viac všedné, Vianoce trvajú len jeden deň - 25. decembra, začínajú sa skoro ráno rozbaľovaním darčekov, ktoré sú pod stromčekom. Potom sme síce mali sviatočný obed, ale to už nebolo ono. Inak náš dom, ako aj všetky v okolí, boli vysvietené vianočnými žiarovkami, ba dokonca aj stromy. Inak aj v Enfielde sú rôzne náboženské komunity, takže z hľadiska sviatkov je to dosť pestré a aj chaotické.

E: A čo ti priniesol Ježiško?
M: Najväčšiu radosť som mal z balíčka, ktorý mi poslali z domu a v ňom boli aj darčeky pre moju terajšiu rodinu. Boli to výšivky a iné ručné práce - keramika, koža, drôtené a slamené výrobky. Mali fantastický úspech, ručná práca sa tu vysoko cení. Boli doslova nadšení.

E: Vidím, že so Slovenskom udržuješ stály kontakt. Je to tak?
M: Áno. Už som spomínal, že si mailujem s rodičmi a spolužiakmi. Ráno, keď vstanem prečítam si všetky denníky na internete, dokonca aj Žilinský Večerník. Dnes večer som si prečítal napr. noviny z piatku a tu je ešte iba štvrtok. Sme vo všetkom popredu pred Amerikou.

E: Dobrá nálada a humor ťa neopúšťa. Vidím, že si si už zvykol. Čo chceš odkázať na záver?
M: Pozdravujem všetkých v škole, držím palce spolužiakom na maturite a na prijímacích skúškach na vysoké školy. A nech to nepreháňajú s učením - ani jedni - profesori, ani druhí - študenti. Aby pamätali, že niekedy škola škodí zdraviu. Fakt, minule som na svojej zlatej karte, ktorú dostávajú študenti s výbornými študijnými výsledkami, prejedol u Mc Donalda celé menu a bolo mi z toho dva dni zle. Takže s mierou. Majte sa pekne, usmievajte sa na každého, nepodliehajte pesimizmu, nepomrznite... a hlavne: občas si na mňa spomeňte!