Človek, ktorý na mnoho rokov spojil svoj život so životom žilinského gymnázia, bol profesor slovenského a latinského jazyka, profesor Ján Košecký.

Otvárame kroniku školy skoro spred 40-tich rokov. Tie staršie vlastne neexistujú. Stratili sa pri tých mnohých sťahovaniach školy. Novšiu históriu osemdesiatročného gymnázia začal zaznamenávať v kronike školy práve prof. Ján Košecký. Hneď na začiatku školskej kroniky latinčinár vpisuje:

Áno, kráčali sme s dobou, boli sme jej účastníkmi, prežívali sme dni všedné i sviatočné, cítili sa zviazaní či slobodní a uchovali sme pre budúcich tie krajšie miesta a spomienky. Čím začať? Snáď tými spomienkami a nech nám je odpustené ak nebudú celkom presné.

Profesor Košecký prichádza do Žiliny po predchádzajúcom pôsobení na Gymnáziách v Tisovci a Zlatých Moravciach. Po príchode do Žiliny to bola najskôr "prípravka" a potom gymnázium vo všetkých jeho podobách, či už to bola JSŠ, SVŠ a gymnázium a opäť len gymnázium. Profesor, tajomník školy, zástuca riaditeľa a dlhoročný riaditeľ školy.. A školský život plný rôznych aktivít kultúrnych, športových i prekladateľských. Hrával divadlo i aktívne futbal, prekladal z latinčiny diela odborné, články z histórie i poéziu. Vedel snadšením jemu vlastným hovoriť o svojich zážitkoch a príhodách, bol priateľom, učiteľom a radcom pre svojich kolegov i študentov. Nezištne pomohol, poradil vždy splným pochopením a porozumením pre všetky radosti, strasti i študentské roztopašnosti. Bol to vzdelaný pedagóg s veľkou dimenziou ľudskosti a ľudského porozumenia.

Spomienky sa zatúlajú do už ďalekej minulosti a vynárajú sa i priateľské stretnutia a kontakty s Gymnáziom v Ostrave, Strednou školou v Jaroslavli i Lýceom v Nanterre a boli to prednášky z histórie, literatúry, spoločné výlety v Roháčoch alebo v "sklípkoch" v Znojme či Paríži, alebo v Moskve. V kronike sú dodnes uchované listy od francúzskych priateľov a francúzskeho konzula pre prof. Jána Košeckého, v ktorých s vďakou spomínajú na spoločne strávené chvíľe. A boli to tiež výlety a lyžovačky, tradičné športové stretnutia vo futbale a volejbale medzi profesormi a žiakmi, kultúrne podujatia a mnoho, mnoho iných aktivít. Je to i spomienka na časy, keď sa dochádzalo z hlavnej budovy - budovy Mestského divadla - až do Remeselníckeho domu či do "Sirotára " a námestie bolo plné čakajúcich študentov - čakali na svojich uponáhľaných učiteľov.

Do sveta spomienok nechajme vstúpiť i spisovateľovi Jánovi Lenčovi a jeho pôsobenie na našom gymnáziu bolo inšpiráciou k vzniku jeho "Rozpamätávania". V postave profesora a zástupcu riaditeľa Michala Klena vidíme nášho profesora Janka Košeckého. Dajme slovo spisovateľovi: "Všade má neotrasiteľnú autoritu, je dobrým duchom školy, dedičom a nositeľom najvzácnejších hodnôt klasického humanizmu. Možno o ňom povedať, že vnáša do školy ducha starých čias a familiárnu atmosféru niekdajších gymnázií." "Počúvať Klenove prejavy bolo hotovým estetickým zážitkom. Celková premyslenosť, logicky štylizované súvetie, hojnosť nesmrteľných citátov z antických klasikov."

A ako spomínajú na prof. Košeckého jeho žiaci? S láskou a úctou hovoria o svojom učiteľovi. "Zbožňovali sme ho, mali sme ho radi ako otca. Mali sme ho radi, lebo on mal rád nás. Počúvať jeho výklad bol hotový pôžitok. Neučil nás len latinčinu, ale v nej a skrz ňu aj históriu, filozofiu, archeológiu, etiku. Učil nás myslieť."

Spomienky. Vždy, keď spomíname na predchádzajúce roky, či už s kolegami, alebo bývalými žiakmi, dominuje sympatická a družná atmosféra, niekedy plná zápletiek a dramatických rozuzlení, riešení problémov i ľudských nedorozumení. Preto sa naše spomienky viažu na spoločne prežité chvíle, na nevypovedané slová vďaky, nachádzame v nich mnoho dobrého, krásneho, nezabudnuteľného. Všetko nepríjemné, zlé sa z pamäti vytráca. Ostáva to krásne, lebo sa to spája s našou mladosťou, s rokmi strávenými v školských laviciach alebo za katedrou, s neopakovateľnými zážitkami, priateľstvami a láskami a tiež s múdrymi a v ľúdnymi profesormi.