Po chladných prvých septembrových dňoch konečne nastúpil čas "indiánskeho leta". Je utorok 22.9.1998 7.00, ukladáme surf a ďalšiu batožinu do autobusu, slnko spríjemňuje náladu nás všetkých, všetci sedíme na svojich miestach, posledná kontrola: "Sme všetci?". Z posledného radu sedadiel sa ozýva Jaro: "Pán profesor, ja som si zabudol doma rezne". O 20 minút Jarova mama prináša voňavé rezne a my odchádzame.

Za Ladcami máme možnosť vyskúšať kvalitu našej jednoprúdovej diaľnice, ktorú nám otvorila p. Šifferová. Len na chvíľu sme prižmúrili oči a už je tu prvá zastávka Bratislava - Pasienky. Dnes sa tu žiaden míting nekoná, ale na trávnatom ihrisku trénujú futbalisti Slovana. Hľadáme toalety, máme šťastie, našli sme ich priamo v športovej hale, chvíľu sledujeme tréning basketbalistov Interu a vraciame sa k autobusu. Zastavuje sa při mňe Tomáš. V jednej ruke turecký med a v druhej zub. Jediným zahryznutím do sladkého opojenia stratil všetky šance preraziť u dievčat. Vyriešil to pohotovo, prázdne miesto po chýbajúcom zube v ústach vyplnila žuvačka. Neskôr ešte v Ríme hľadal obchod s "upírími zubami" ako náhradu, avšak tento artikel už dávno zmizol z rímskych trhov, a tak po celý čas používal žuvačky, ktorých chuť vydrží tak dlho.

Prestávka končí a my prakticky non stop prechádzame celé Rakúsko a na hranici (na základe Šengenskej dohody už zrušenej) s Talianskom pri západe slnka večeriame. Dvakrát platíme poplatky za diaľnice v Taliansku, presviedčame sa o tom, že Taliani sú skutoční majstri vo výstavbe diaľnic, a stojíme na poslednom odpočívadle pred Rímom. To čakanie je nekonečné, pripadám si ako jeden z tých mnohých dobyvateľov Ríma, ktorí v minulosti čakali na vhodnú chvíľu zaútočiť. Tá chvíľa prišla, naši "skúsení" šoféri zatrúbili k odchodu a my posledný dvojkilometrový úsek do "večného mesta" prekonávame za 2,5 hodiny, pretože sme zachytili dopravnú špičku medzi 6.-8. hodinou, keď sa všetci Taliani na svojich dopravných prostriedkoch za pomoci klaksónov snažia dostať do práce.

Do mesta sme trafili hneď na druhý pokus. Vystupujeme šťastní na hranici Vatikánskeho štátu. Máme pred sebou 8-hodinovú prehliadku metropoly. Mohutnosť Chrámu Sv. Petra nám dáva pocítiť, akí sme malí. Sledujeme audienciu pápeža na námestí, niektorí stíhame navštíviť Sixtínsku kaplnku, potom už celá skupina smeruje k Anjelskému hradu. Z mosta nad Tiberom fotografujeme a zastavujeme sa na opačnom brehu na Piazza Navona. Obedujeme, niektorí nakupujú pohľadnice, Fero kupuje nádherný náramok, "len" za 20 000 lír, ktorého hodnota na našom trhu je určite niekoľkonásobne vyššia. Oddýchnutí a ľahší o pár tisíc lír prichádzame k Panteónu a opäť fotíme, nestačíme vychádzať z údivu a ďalší šok - fontána di Trévi, ktorá sa mi do fotoobjektívu nezmestí ani na 2x, nakupujeme pohľadnice Ríma, je 35°C, neodolám a kupujem Magnum-Bianco. Cez Piazza Venezia sa dostávame do Forum Romanum, miesta pôvodného Ríma, po ľavej strane sledujem Forum imperiali a pred nami je Koloseum, cieľ našej cesty po Ríme. Sme unavení, oddychujeme. Posledná skupinka nadšencov spolu so mnou navštevuje Forum Romanum, beriem so strachom kameň z miesta, kde bola spálená mŕtvola Cézara. Zastavujem sa pri Víťaznom oblúku, hľadám "umbilicus urbis" vedľa neho miesto - Zlatý míľnik - miesto, kde sa zbiehajú všetky významné cesty Ríma - od toho aj známy výrok "všetky cesty vedú do Ríma". Po schodoch vybiehame ku Kapitolu - ktorý je z veľkej časti dielom Michelangela Buonarotti. Kupujem si obrázkového sprievodcu Ríma v češtine, dúfam, že mi to všetci tí dobrí Slováci odpustia, ale publikácia bola vytlačená vo všetkých jazykoch, dokonca aj v ruštine, len v tom našom nie. Pri Koloseu nastupujeme do autobusu a pokračujeme smerom na juh.

Vzhľadom na počasie volíme ne ďalší deň výlet do Cefalu, ktoré je skutočnou botanickou záhradou, podobne ako aj celá Sicília. Rastú tu citrusy, kaktusy, figy, bambus, agáve, olivy. V meste sme navštívili práčovňu zo stredoveku, lámeme si hlavu, kedy sa vlastne ten stredovek skončil, na námestí fotíme kláštor z 12.stor. založený Normandmi a náš výlet zakončujeme pre turistov tradičnou ochutnávkou mandľového vína. Nasledujúce dni trávime pri mori priamo pod campom, kde z trojmetrového útesu skáčeme do priezračnej vody Tyrhénskeho mora, alebo na vzdialenejšej pláži, kam nás každý deň dopravuje mikrobus, alebo pri bazéne, ktorý bol od našich stanov najbližšie. Plávame, surfujeme, hráme futbal, beach volejbal, v ktorom nemáme široko ďaleko súpera. V pondelok robíme výlet do Taormíny a na Etnu. Smerujeme na východ až k brehom Iónskeho mora a potom po pobreží na juh.

Posledná osada je pod nami, cestu lemujú vinohrady, v ktorých sa na lávovitej pôde viniču ozaj darí. Vystupujeme do pásma lesa, v ktorom prevláda gaštan jedlý a vyššie je to už len vyhasnutá láva.

Dolu v Catanii je nám opäť teplo. Diaľnicu z Catanie do Enny, ktorá je stredom Sicílie a v časoch Rímskeho impéria bola obilninárskou sýpkou lemujú citrusové háje. Vo večerných hodinách sa vraciame do campu. Čas v utorok a stredu vypĺňame športovými aktivitami pri mori. Vo štvrtok opúšťame krajinu, o ktorej sme v minulosti mali určité informácie len z filmu Chobotnica - o mafiánoch. Dnes pokojne môžeme konštatovať, že Sicília je kontrast severu Talianska, ľudia tu žijú skromnejšie, zdrojom obživy je poľnohospodárstvo, a čo sa týka prírody - Eden.

V ranných hodinách autobus stojí na parkovisku pod Vesuvom. Rozhodujeme sa pre výstup na vrchol. Vďaka "ochote" naších šoférov, ktorým sa cesta zo šoférskeho sedadla do kufra autobusu zdala byť nesmierne náročná, kde mali mnohí z nás vetrovky. Na vrchol vystupujeme pätnásti. Hmla ustupuje a my pod sebou vidíme Neapol - mlčky konštatujeme a teraz môžeme umrieť. Autobusom sa vraciame do Pompejí, kde trávime posledné hodiny nášho zájazdu. Nasadáme do autobusu, ktorý sa cestou ešte dvakrát pokazí. Skupinka rakúskych turistov náš autobus pri jednej z opráv na odpočívadle zďaleka obchádza, akoby bola nejakou časťou atomového reaktora z Mochoviec. Šoféri povymieňali polovicu dielov a o 18.30 sa lúčime v Žiline pred našou alma mater. Náš 12-dňový pobyt , tak vzdialený od našej školy, bol skutočnou školou z oblasti histórie, biológie, geografie, školou, kde sa bližšie zoznámili jednotlivé kolektívy tretiakov, vytvorili sa nové priateľstvá, študenti sa viac spoznali, my učitelia sme mali možnosť spoznať študentovu dušu z inej stránky, a čo je pre mňa najdôležitejšie, mali sme možnosť lepšie spoznať seba.