Tak to teda bola pohodička... Aj keď, pravdu povediac, toto slovo ani z polovice nevystihuje tých perfektných 10 dní v španielskom Lloret de mar.No a ako to vlastne začalo?
16. septembra 2005 sa asi po hodinovom meškaní (keď sme si okrem iného mysleli, že sme naleteli nejakej pochybnej cestovnej kancelárii, nikde sa nepôjde a my ako biedne obete budeme zachytené televíznymi kamerami jednej nemenovanej relácie) sa z tmy žilinských ulíc vyrútil náš dlhoočakávaný autobus... Posledné varovné slová rodičov a môže sa nastupovať! Čas: niečo okolo tretej v piatok v noci a my sme mali pred sebou bláznivých 31 hodín v autobuse...teda vtedy sme si mysleli, že bláznivých...neskôr sa to ukázalo ako veľmi jemné naznačenie skutočnej situácie. A začala naša „reality show“ SKÚS BUS.
Prvú noc boli ešte takmer všetci „hrdinovia“ a udržali sa v energickom stave...no postupom času, pribúdaním kilometrov, ubúdaním primerane chladenej vody a jedla sa z nás stali biedne stvorenia, manipulované hlasom šoféra, ženúce sa za vzduchom klimatizácie a zúrivo si strážiace svoj „polmeter štvorcový.“ Situácia v autobuse bola po 24 hodinách bola nasledovná: vzduchom sa niesla „ vôňa“ pomaly sa rozkladajúceho kurčaťa, všade, kde ste sa pozreli hŕba končatín, z každej strany iná hudba mp3, za každým oknom iný kamión...ach!
Keď sme boli asi 12 km od hotela, všetci sme si naivne mysleli, že do takej hodinky tam určite budeme. No „našťastie“ sme mali príjemných šoférov, ktorí sa (ako bolo na prvý pohľad vidieť) v meste naozaj „vyznali“ a chceli, aby sme si ho poriadne zapamätali, tak nás po každom kruhovom objazde (a nebolo ich málo) povozili aj 4-krát...
Po pár hodinách sme sa naozaj - v čo už mnohí ani nedúfali - dostali na správne miesto M a bol tam aj náš hotel H....teda DON JUAN*** (pre nešpanielčinárov: čítaj CHUAN). Asi tak na dve hodinky sme si to hodili na dlážku na recepcii hotela (čo vyzeralo tak slovensky - podľa pp Ádámovej –študentsky), kým nám pripravili izby, sme si aspoň o pol percenta dobili energiu...
Príchodom na izby po obdržaní pokynov týkajúcich sa ochrany (človeka a prírody), slávnostnej prísahy, prísľubu slušného správania sa a zaspievani si spoločnej piesne si každý rozhodil čas podľa seba. A tak to vlastne bolo počas celého KOČAPU, za čo, samozrejme, ďakujeme našim skvelým pánom profesorom. Spoločne sme sa stretávali na „sčítaní ľudu“, pri „jednom stole“ na večeri a raňajkách, diskách...
A čo sme tam vlastne robili?...nooo...užívali si! Otestovali sme všetky 4 hotelové bazény rôznymi spôsobmi: v plavkách, oblečení, podaktorí v maskách, oslavovaním... Vychutnávali sme si pohodičku za zatvorenými dverami izieb...za otvorenými dverami izieb, za zatvorenými dverami hotela a otvorenými dverami diskoték. Noc sme mohli tráviť hneď niekoľkými spôsobmi. Keďže Lloret bolo mestom mladých, náš hotel káždý večer usporadúval tanečné zábavy pre dôchodcov. Ako správni Slováci sme sa nenechali zahanbiť a svoje tanečné kreácie na hudbu flamenga a španielskych „ľudoviek“ sme predvádzali spolu s nimi. V tomto bode však padla tá časť podstaty Kočapu, ktorá hovorila o ochrane človeka. Veď keď veselí španielski penzisti vzali do tanca devy slovenské,ej, veru nestíhali (: ! No a keď sa „mládež“ vybúrila, hodili sme to do diskotékových klubov. Tam sa to predsa len nieslo v inom rytme. Disco Tropics nám každý večer pomáhal spoznávať mentalitu ostatných národov a poskytol možnosť spoznávať ich psychicky, no najmä fyzicky (:... že?..ale to sem teraz neťahám! Plnými dúškami sme si tam večer čo večer vychutnávali tanečnú atmosféru v rytme hip-hopu alebo disco... Vracali sme sa až v neskorých nočných hodinách (alebo v skorých ranných)... ak by nebolo niekomu jasné kedy, tak „keď vypli diskogule“ ... niektorí si rovno počkali 10 minút na raňajky
Aby sme počas dní strávených „sunbathingom“, diskotékami, minimom spánku a maximom zábavy urobili aj niečo poučné, možno aj výchovné a spoznávacie, absolvovali sme výlet do nočnej Barcelony. Tam sme obdivovali Colombov „veľký palec“, krásu barcelonských ulíc /toľko áut sme spolu nikdy nevideli (: / preplnenosť fastfoodov, ale aj originálnosť „spievajúcich fontán“. Pohľad na vodu „trsajúcu“ v rytme Ódy na radosť, ktorá pri tom dokonca dokáže meniť farbu nás tak navnadil, že po príchode do „rodného“ Lloretu sme opäť zakotvili na diskotéke.
Dni sa krátili a piatková noc mala jedinú úlohu: na úrovni ukončiť všetku zábavu. Zakončenie bolo naozaj originálne - v podobe karnevalu pri bazéne. Masky boli krásne..a divokééééé (hoteloví hostia by mohli rozprávať....) A ani sme sa nenazdali a bola tu posledná diskotéka, posledné „nové známosti, posledná noc na pláži.. a zrazu...posledné raňajky... A to nám už neostávalo nič iné, len sa pripraviť na (veľmi nechcený) návrat.
A tak sme si zase „užívali“ 31-hodinovku.. vo vyhriatom autobuse nás dorazil film „Snowboarďáci“...no ubehlo nám to nejako rýchlejšie...všade sa niesla vôňa .....španielskeho pečiva,všade hŕba končatín, z každej strany iná hudba mp3, sombréra a za oknami zrazu – ŽILINA
A čo povedať na záver? Kočap, najkočapovatejší Kočap zo všetkých Kočapov
