Niečo ma tlačí (...a topánky to nie sú!), krk vytočený ľahko pod 90°, v nohách celé mravenisko... „10 minút!“ Hlas z reproduktora nám oznamuje čas, za ktorý sa má cca 30 ženských vystriedať na dvojkabínkovom WC. No, ehm... A tak sa hrnieme do tmavej rakúskej noci. Chladný alpský vzduch ma už definitívne vracia do reality a matne si začínam spomínať na udalosti predošlého dňa.
Písal sa deň 15. september roku Pána 2005 a neohrozená výprava 3.B – 26 ks (+ nejaká Déčka a Éčka) sa zhromaždila na žilinskom nástupišti SAD. Ešte dajaké pokyny od profesorov, slza v rodičovskom oku... a naše ubezpečenia, že všetko bude OK (... áno, mami, mám kefku aj strojček na zuby ...), že sa vrátime v poriadku, že nám budú strááášne chýbať...
Dvere autobusu sa zatvárajú a z nás zrazu opadáva všetko napätie predošlých dní, stres z balenia... a vydávame sa v ústrety dobrodružstvu – smer slnečné ESPANA – KOČAP 2005. Ach, celých 10 dní bez rodičov, školy, povinností a mestského smogu...! To už vie vyčarovať úsmev na tvári, no nie?
Z myšlienok ma vytrhol dav valiaci sa späť do autobusu. Jaj, zase som prešvihla cik-pauzu. No, čo! Ďalšia tu bude o pár hodín.
A už sa opäť dostávame do stereotypu cesty. Podaktorí vytiahnú discmany, iní sa ešte potichu rozprávajú. No o chvíľu sa už autobus ponára do ticha a v tme sa ozýva len monotónne klepotanie motora.
A svitlo ráno nového dňa. Sme viac „rozbití“ ako oddýchnutí, ale veď už sa blíži Monaco. Tam včuľ na pár hodín zakotvíme.
A tak i bolo. O 14tej naša Karosa zatiahla pred Musée Océanographique Monaco. Lidičky, to vám byla podívaná! Desiatky akvárií s pestrofarebnými príšerkami, modely lodí, kostry, zaujímavé obrazy... Teda, bolo na čom oči pásť! A nielen v múzeu. Čo tak známy okruh F1, kasína, značkové butiky, značkové autá... Tu ste si mohli kúpiť aj značkový hamburger! A to nesmiem zabudnúť na tie skromné vilky veľkosti menšieho penziónu. Jaaaj, mať tak zbytočných pár miliónov...
Hodiny odbili jedenástu a náš osud bol spečatený. Opäť sme sa natlačili do konzervy a hor sa, už konečne, do toho Španielska.
Ešte jedna noc, strávená podobne ako tá predošlá, a nadišiel deň tretí.
Malgrad de Mar. Autobus ovládlo vzrušenie. – Už sme tu!
Mestečko nás privítalo troška zamračene – slnko nám dáva jasne najavo, čo si o nás myslí. Ale čo! Hlavná vec, že sme došli... Autobus vyzerá ako po menšej katastrofe a my sa už húfne valíme von od hlavy po päty ovešaní kadečím. A v tom sme ho zbadali – SEHRS MARIPINS***. Tak tu strávime najbližší týždeň. No, môže byť! Poskladali sme sa na hotelové schody a čakali, kým sa nám uvoľnia izbietky. Okolo 14tej hodiny sme boli ubytovaní , relatívne vybalení... A to znamená len jedno: ZAČÍNA SA ČUNDER!!! (Potom mám asi sedem dní okno. Tuším sme sa boli aj párkrát kúpať. Alebo piť?... kofolu v neďalekom mliečnom bare... Ehm... ‹ Ale nie, to bol fór! Jasné, že si pamätám všetko. ?)
Prvý deň bolo faktže hnusne. Chalani si boli zahrať futbal na pláž, daktorí išli omrknúť mesto. Relatívna nuda. Ale potom prišla večera! Jaaaj, švédske stoly! Tam bolo papania od výmyslu sveta!
- Konečne sa najem! bolo počuť rýdzou slovenčinou. A niektorí to brali naozaj vážne... (...keď ich o deviatej museli z jedálne vyhodiť, že už zatvárajú...).
Nuž, únava z cesty, všetko to nervové vypätie, dobrá večera... A tak, niet sa čo čudovať, sme už všetci v čas večierky ležali vo svojich izbietkach a potichu si rozprávali zážitky z celého dňa. Vodorovná poloha – chrbtica mala Vianoce, rýchlo sme zaspali.
Nasledujúce dni plynuli pomalým prímorským tempom a my sme sa dostávali do prázdninovej náladičky. Ráno vyhodiť svoju bielu kožtičku na pláž, na obed sa skryť do tichej oázy svojich obydlí, poobede sa opakujúci cyklus z rána a večer typické turistické radovánky – troška sa prejsť po meste, okukať výklady, zájsť na kofolku. Alebo sme sedeli v hoteli a čas si krátili... hraním Čierneho Petra a otváraním... dverí.
Ale to nebolo ani zďaleka všetko! Našli sme aj jednu supiš-pupiš diskošku, oprášili znalosti z tanečnej a poriadne to roztočili. Alebo ani taká romantická prechádzka po pláži nebola na zahodenie. Pár ľudí sa zišlo, sadlo na studený piesok, hľadelo do vĺn a rozprávalo sa o živote.
V jeden deň sa zrodil nápad ísť omrknúť Barcelonu. Išli sme na dvakrát. Tá nežnejšia polovička našej triedy v stredu a baby vo štvrtok. A poviem Vám, stálo to za to! Len v zlomku sa dá opísať všetko, čo sme videli. Šialený Gaudi a jeho Sagrada Familia, La Padrera, mozaikový drak,... Všetky tie neskutočné, uletené stavby, čo ten chlapík vymyslel! A zlatý klinec – spievajúce fontány. Neskutočná zmes farieb a hudby...To treba prosto vidieť!
Chlapci si tam ako správny futbaloví nadšenci kúpili suveníry v podobe futbalových dresov a aj my sme našou lámanou angličtinou čo-to zjednali (Please, I am a poor student!› tričko z 15 € na 5,5 €). Barcelona bola skutočne nádherná.
Strávili sme ešte pár dní dolce far niente, nabažili sa slniečka, vody, piesku – mali sme ho úplne všade (a keď poviem všade, myslím tým VŠADE!), teplých, tak zvláštne kúzelných nocí...
Lenže sme si so žiaľom uvedomili, že náš pobyt tu prešiel ako H2O a beznádejne sa blíži ku koncu. A tak sme sa poslednýkrát prešli po pláži, užili si posledný večer... Zašli na poslednú disku a poslednú kofolku, poslednýkrát vzhliadli na mesiac, čo sa zrkadlil na hrebeňoch vĺn a poslednýkrát išli spať presne na večierku. Naše pocity boli neopísateľné a zážitky hlboké, ale nechuť vrátiť sa do školy asi najväčšia.
Deň odchodu sa zlial do chaosu a zmätku. Balenie, upratovanie, dajaké nedoriešené veci z predošlého večera... Až došiel autobus. Deja vú, situácia z pred niekoľkých dní sa opakuje. Len tašky, čo nesieme, skrývajú suveníry namiesto konzerv, bledé tváre chytili bronz a foťáky v taškách strážia spomienky na pár neobyčajných dní jednej obyčajnej triedy. Cesta späť ubehla rýchlo a mala príchuť smútku. Bolo nám tam fajn, veruže hej. Nuž...
