Článok zo stredajších novín dňa 31. augusta 2005:
„Slovensko zachvacuje nová vlna paniky a depresie spojená s približujúcim sa koncom prázdnin. Mnohí študenti boli hospitalizovaní a sú v kritickom stave zrútenia sa. Nemenovaná 30-členná skupina už nezvládla tento nápor a spolu s dvoma dospelými osobami (pani Máriou S. a pánom Mariánom O.) zosnovali plán úteku. Stretli sa medzi 15 – 16 hod. pred budovou, v ktorej sa údajne pred dvoma rokmi spoznali. Zohnali si pochybné vozidlo značky Karosa (údajne bolo klimatizované) a spolu s dvoma ďalšími spolupáchateľmi, ktorí vozidlo ovládali, opustili miesto svojho trvalého bydliska. Bližšie údaje nie sú známe, ale vyskytli sa špekulácie, že inkriminovaná skupina má namierené do Chorvátska na ostrov Brač – ako do dočasného úkrytu...“
A tak sa to začalo. V autobuse nám bolo trochu tesno, lebo sme mali „trochu“ viac batožiny a tá sa už nepomestila do úložného priestoru, a tak nám obsadila zopár sedačiek. Cesta nám trvala okolo 17 hodín s početnými zastávkami, lebo, keď príroda volá, nič nezmôžeme. V Bratislave sme si ešte doplnili zásoby a konečne opustili územie SR. Páni šoféri nám spríjemňovali cestu, ako sa len dalo, počnúc CD-čkami A*Teens a končiac filmom o zlom zelenom hybridovi Hulkovi. A nastala noc. Ľudia sa rozdelili do 2 skupín: tí, ktorí by spali, až by plakali a tí, ktorí to radšej vzdali. Nadránom už boli po celom priestore autobusu porozkladané polospiace telá a niektoré milo sa ku sebe túliace (že chlapci). Konečne sme dorazili do prístavu a zároveň druhého najväčšieho mesta Chorvátska – Splitu. Tam nás vyhnali z autobusu a my sme bolestne zisťovali, ktoré rôzne časti ľudského tela môžu stŕpnuť. Vyteperili sme sa na najvyššie poschodie Semmariny (trochu zhrdzavenej, ale utešenej lode) a sledovali približujúci sa breh nášho útočiska na nasledovné 2 týždne – mestečka Supetar. Na brehu po poznámke, že to nie je až tak ďaleko a mohli by sme ísť aj peši, sme sa opäť všetci nahrnuli do autobusu a viezli fakt asi len 5 minút. Tam nás nedobrovoľne rozdelili do 4 skupín a každá sa vybrala svojím smerom, ku svojmu domčeku.
Prvé dni sme sa skoro ani nestretávali, lebo bol problém trafiť zo svojho ubytovania na pláž a späť, a nie ešte úzkymi uličkami navlas rovnakými ku inej skupinke. Podobne sme sa tešili aj z našich paní domácich, ktoré boli vo všeobecnosti milé a aj to s tou políciou určite mysleli iba zo srandy. A nastali skvelé časy plné radosti, voľnosti, smiechu, niekedy sĺz a žalúdočných problémov (to určite z toho jedla, veď sme si varili sami!). More bolo príjemne teplé, a aj keď nás pár dní hnevalo počasie, užili sme si ho do sýtosti. Naši triedni samovrahovia (netreba menovať) si vyskúšali rôzne skoky do vody, vodné skútre, dokonca aj polnočné kúpanie a ostatní si to radšej brázdili po mori na nafukovačkách alebo vodných bicykloch (ktoré sme mimochodom mali zadarmo za náš pekný úsmev a trochu známosti). Večery už patrili zábave a nočnému životu v meste. Začínali sme partičkou biliardu, trampolínami, perfektnou zmrzlinou (jeden kopček = 25Sk!) a zakotvili pri tanci na diskotéke alebo len tak doma v kuchyni – tam sa aspoň dalo hýbať a dýchať!
Asi v strede nášho „záškolackého“ pobytu sme sa opäť všetci nahrnuli do našej obľúbenej mučiteľky Karosy a po uzunkej ceste sme si to hnali na svetoznámu pláž Bol. Nádherná príroda, priezračné more a kopa malých mušličiek všade okolo – krásny pohľad! Škoda, že sa tam dalo iba málo(okrem kúpania a opekania sa), čo robiť a po pár hodinách sme sa už celkom tešili späť Ešte sme spravili niekoľko fotiek, osviežili sa hroznom z vinohradu nášho neznámeho chorvátskeho priateľa a polospiacich nás viezli naspäť.
V jeden krásny deň sme dostali povinné pozvanie na večeru ako celá trieda + doprovod. Naservírovali nám plný tanier rýb a kapusty a na náš vyčítavý pohľad sme dostali odpoveď: „Tieto ryby ešte ráno plávali, tak si to vážte!“ Tak to už hej!
A zrazu sme sa zobudili v pondelok 12.septembra a namiesto bežného (ne)poriadku okolo sme videli už len pobalenú batožinu. Niektorým bolo trochu zle (to z toho náhleho prebudenia do reality, že odchádzame˘!) a väčšina sedela/ležala na lavičkách Semmariny a pozorovala vzďaľujúci sa breh nášho druhého domovu Supetaru. Ešte sme sa narýchlo prepašovali na provu lode, aby sme si vyskúšali starú známu scénu z Titanicu a dostali sme 3-hodinový rozchod v Splite – ako náhradu za Plitvické jazerá, lebo tam začalo pršať a videli by sme iba veľké ... nič! Obzreli sme si historické centrum mesta so 60m vysokou zvonicou z 13.stor., zaplatili za posledné suveníry a zásoby jedla a o chvíľu sme sa už terigali autobusom známou cestou, ale tentokrát opačným smerom.
Cestu sme skoro celú prespali a zobudil nás až chlad a prvé lúče žilinského slnka. KOČAP sa síce skončil, ale my si odnášame kopu spomienok a aj nové skúsenosti (ako umyť riad vo vani, ako si poradiť bez zápaliek a zapaľovača alebo ako vyjednať cenu bez násilia). Bolo aj pár nepríjemností, ale heslo našich nezabudnuteľných dní znelo: „Nehaj tak!“ Tak sme všetko zlé „nehali tak“ za sebou.
PS: Nesmieme zabudnúť na poďakovanie dvom osobám, ktoré si to tam s nami „odtrpeli“ a vo všetkom sa nám snažili vyjsť v ústrety – pani profesorke Sulovcovej a pánovi profesorovi Obertovi.
Šimi & 3.A
