Ako to už býva na našej škole dobrým zvykom, každý rok sa na konci leta zoberie skupinka (alebo skôr také poriadne skupinisko) žiakov tretích ročníkov a pod vedením niekoľkých profesorov sa vyberú niekam, podľa možností čo najďalej od svojich domovov a rodičov. Inak tomu samozrejme nebolo ani tento rok a už začiatkom septembra mal prísť ten veľký deň. Tešili sme sa naň snáď celé prázdniny, a rovnako aj na začiatok nového školského roka, lebo sme vedeli, že o týždeň sa pre nás škola skončí a začnú nám opäť prázdniny. Prvý týždeň školy bol týždňom nervozity a príprav. Rovnako aj veľkého množstva upozornení, rád, príkazov a varovaní od našich pani profesoriek. Napríklad, že po príchode autobusu k moru nemáme skákať do vody oblečení... Ten týždeň sme našťastie v zdraví prežili a už nám teda nič nebránilo vydať sa na túto dlhú cestu.
Nadišiel ten očakávaný dátum – štvrtok 9. septembra 2004 (už len pri jeho počutí sa každému rozžiarili oči). No dokonca ešte v tento deň musíme ísť do školy. Hodinky však napokon ukázali 15:00 a my sme sa nejako ocitli na autobusovom nástupišti, konkrétne žiaci tried 3.A, 3.B, 3.C a 3.E pod vedením pani profesoriek Samolovej, Saganovej, Ádámovej, Harvaníkovej a Uhrínovej a s nami ešte niekoľko ďalších hostí (Natálka a dvojičky Robo a Tomáš) a obrovské množstvo batožiny. Dočkali sme sa aj dvoch celkom pekných autobusov s klimatizáciou a perfektnými šoférmi, ktorých prvá veta po našom usadení sa bola: „Netrieskajte tými oknami!!!“ Vydali sme sa teda konečne na túto dlhú cestu. V Bratislave k nám pristúpila aj dvojica sprievodcov – Veronika a Vlado (alias Anthony Hopkins ?). Títo nás sprevádzali celým zvyškom KOČaPu a ochotne odpovedali na naše početné otázky o histórii a geografii miest, cez ktoré sme prechádzali... Približne každé 4 hodiny sme mali asi polhodinové prestávky, počas ktorých sme sa ale vôbec nenudili. Nemenovaná dvojčlenná skupinka ;-) a občas aj viacčlenná, behala len tak bezdôvodne okolo autobusov na štýl Forrest Gump (a to hocikedy – v noci, nad ránom...), čo sa najmä spočiatku nepáčilo našim profesorkám. Potom si však zvykli ako aj všetci ostatní. Na čo sme si však zvykli oveľa ťažšie (ak teda vôbec), bol spánok v autobuse. Teda nazvime to spánok, aj keď to má od neho asi trošku ďaleko... Mali sme rôzne spôsoby – väčšinou priamo na sklopenom sedadle (sklopiť sa dalo asi o 10 cm, a to iba ak za nami nesedel niekto s veľkými nohami, že Vladko), alebo rozložení na obidvoch sedadlách, prípadne na zemi pod sedadlami (doteraz neviem, ako sa tam mohli poskladať, ale ja na to raz prídem...) a asi najadrenalínovejšie to bolo v uličke na karimatke (najmä keď padali fľaše – od minerálok, čaju... – z odkladacích priestorov nad hlavou...). Aj napriek takémuto „pohodliu“ si myslím, že nočná cesta krajom, ktorý vôbec nepoznáte, je úplne super. Išli sme popod Alpy obrovským množstvom tunelov (inteligentnejší spolužiak vždy celému autobusu povedal dĺžku každého tunela, lebo nikto iný by si to určite nevedel prečítať...). Prešli sme cez rakúske mestá Graz, Villach, priblížili sme sa k talianskym Benátkam, išli sme aj cez Piacenzu, San Remo a stále viac sme sa tešili na 8-hodinovú prestávku, ktorú sme mali stráviť v Monaku. Krátko predpoludním sme sa dostali do tesnej blízkosti pobrežia Ligúrskeho mora. Pripadali sme si, akoby sme išli cez nejakú rozprávkovú krajinu, samé tunely, dlhé a vysoké viadukty a hlboko v údoliach menšie aj väčšie osady. Úplne fantastické. A toto ešte dotvárali kaktusy a umelo vysadené palmy, kam sa len pozriete. Okolo obeda sme sa už dostali do Monaka, prímorského miništátu plného bohato vyzerajúcich ľudí, drahých áut a domov. Hneď na začiatku sme sa dostali na parádnu vyhliadku, kadiaľ chodilo toľko áut, že sa tam nesmelo za žiadnych okolností vychádzať von (samozrejme hneď ako to náš sprievodca dopovedal, polovica druhého autobusu už bola vonku...). Pozreli sme si rôzne historické pamiatky (inak strašne zaujímavé...), známy okruh Formuly 1, monacké kasíno (ale strážcovi pri vchode sme sa akosi nepáčili a nepustil nás dnu) a nakoniec sme išli na pláž. More bolo úplne geniálne. A od milých francúzskych detí sme sa naučili správne vyslovovať slovo carrefour... Avšak nadišiel večer a my sme museli Monako opustiť. Vo vopred dohodnutom čase sme prišli na vopred dohodnuté miesto a... Prešlo desať, dvadsať, tridsať minút, autobusy stále nikde. Keď potom konečne prišli, vybrali sme sa popri Azúrovom pobreží ďalej a stále sa stmievalo a stmievalo... Až prišla druhá noc. Naše nádeje, že si aspoň túto noc dlhšie pospíme sa rýchlo rozplynuli, lebo okolo siedmej ráno (ak nie skôr) nás budili, že už sme v Barcelone. A my? Ospalí, s reakciami: „Barcelona, to čo je?“ Nejako sme sa však prebudili a začali sme aspoň trochu vnímať okolie. Najprv sme si popozerali svetoznámu stavbu Sagrada Familia, neskôr sme navštívili (v rámci rozchodu) aj stanicu metra (a naučili sme sa, že nemáme stláčať tlačítka s nápismi, ktorým nerozumieme...), dejisko olympijských hier, prístav a prešli sme sa obchodnou ulicou La Rambla, kde kúpite skoro všetko. Po pár hodinách (asi tak 2-3) sme Barcelonu opustili. Už pred nami nebolo nič, iba náš cieľ. Početné polia s olivami, citrusovými plodmi a viničom stále pribúdali. Vtedy sme sa (od nášho veľkého filozofa) dozvedeli napríklad, že víno sa vyrába z prášku a šampanské z hroznových šupiek, ale veď to každý vie, nie? Alebo, že v Španielsku sa vykuruje arašidovým olejom... Čím viac sme sa blížili k cieľu, tým viac stúpala hladina al..., teda napätia v autobuse, lebo sme sa začali dohadovať o tom, kto s kým bude bývať. Keď sme sa takmer dohodli, prišiel najvyšší čas, aby sme sa dostali tam, kde sme chceli.
Privítalo nás španielske prímorské mestečko Oropesa del Mar v časti Costa del Azahar (inak v španielčine to znamená Pobrežie pomarančovníkov). Autobusy zastavili v tesnej blízkosti pláže a my sme mali najväčšiu chuť hodiť sa do mora, ale museli sme čakať. Skupinka profesoriek so sprievodcami sa vybrali zisťovať, kde sa vlastne môžeme ubytovať. Teplota vonku dosahovala hodnoty pre bežného človeka ťažko znesiteľné, a to nehovorím o tom, že autobus bol ako mikrovlnka... Po naozaj dlhom čakaní sme dostali kľúče od izieb a rozbehli sme sa do hotelov – jedného pekného vysokého so super výhľadom na pláž a druhého malého so skromnejším výhľadom (v tom bývali profesorky, ale zase mali aspoň bližšie ku jedálni...). Keď sme sa ubytovali, mohli sme si užívať ten týždeň plný slnka, mora, jedla (švédske stoly plné všeličoho možného, ale musím povedať, že prvý deň sme to s jedením asi trochu prehnali...). Prezliekli sme sa do plaviek a išli sme najprv otestovať more. Bolo perfektné a keď boli niekoľkometrové vlny, sranda sa ešte zväčšila. Zobrali sme nafukovačky a hádzali sme sa priamo do vĺn. Čím viac slanej vody v očiach a v nose, tým väčšia zábava, no nie? A niektorí si určite zapamätali, že keď pobrežná hliadka (na svojej super búdke na pláži) vyvesí červenú zástavu, tak sa nemá ísť do mora („rútil som sa na skaliská a bojoval som o holý život...“, však Vlado...). Jediným nebezpečenstvom pláže však nie sú vlny, a aj keď tam žraloky asi neboli, krvi sme videli dosť. Berte ako radu, že blízko brehu s ostrými skalami radšej netreba plávať, lebo sa ľahko ocitnete na pohotovosti (ale zvládol si to perfektne Martin). Zistili sme, že niektorí naši spolužiaci majú talent na obchodovanie a nerobí im problém dorozumieť sa v hocijakom jazyku (inak viete čo je to siruppo?) a po dôkladnej analýze vnútornej štruktúry (ktorá je inak oveľa dôležitejšia ako iba vonkajší vzhľad) sme sa dozvedeli že tie palmy, ktoré rastú popri cestách sú... naozaj palmy. No kto by to bol povedal... Prišli sme na to, že keď celú noc (najlepšie hneď tú prvú) nespíme, nad ránom sa ideme poprechádzať alebo si zabehať na pláž a rovno odtiaľ ideme na raňajky, sme menej unavení ako keby sme spali celú noc (ale úplne vážne, to nie je vtip). A trochu sme si aj zaspomínali na časy na základnej škole... Veľmi sme sa zabávali (a asi aj iní na nás), keď sme na raňajky prišli so španielskymi konverzačnými príručkami. Nedá sa jednoducho zabudnúť na výraz tváre jednej miestnej babky, keď sme sa jej opýtali (samozrejme po španielsky), či má nejaký liek proti morskej chorobe. A veľa sme sa toho po španielsky aj naučili, také najpotrebnejšie slová ako voda, zmrzlina, detský zábavný park (a ešte niektoré iné...). Okrem oddychovania a leňošenia (a túlania sa po meste) sme na programe mali aj exkurziu do hlavného mesta rovnomennej provincie, v ktorej sme sa nachádzali – Valencia. Dostali sme sa aj dovnútra pravej corridy (ale býčie zápasy sme žiaľ nevideli). Keď sme sa vracali späť do Oropesy, ešte sme sa zastavili v mestečku Benicássim, v ktorom sa nachádza carmelitánsky kláštor s likérkou, a v tej bola aj ochutnávka likérov (škoda že až od 18 rokov, ale aspoň šoférom chutilo...). Zúčastnili sme sa dokonca mestských trhov, na ktorých sme pokupovali čo sme videli.
Nikto to asi nechcel, ale muselo sa to stať. Prišiel deň nášho odchodu – sobota. Hneď ráno sme sa pobalili a po raňajkách sme si zobrali všetky veci do autobusu a tým sa aj rozlúčili s naším hotelom (a aj s milou tetou, ktorá celý deň stála pred vchodom a vždy nás slušne pozdravila). Ešte sme využili poslednú možnosť okúpať sa v tomto mori a okolo obeda už naše autobusy (a predstavte si, že aj s nami vo vnútri) odchádzali. Zvyšok dňa sme už iba cestovali, ale na druhý deň nás čakal perfektný zážitok – mesto Nice, ktoré je centrom francúzskej Riviéry. V tomto meste sme tiež strávili asi 8 hodín a stihli sme prejsť skoro všetko. Pili sme najdrahšiu Coca-Colu v živote a oslávili tým narodeniny (toho, kto ju potom aj zaplatil...) a ešte sme sa aj poslednýkrát okúpali v mori. Bolo síce poriadne studené, ale aj tak super. Fakt super. Z pláže sme videli letisko, z ktorého odíde alebo príde lietadlo každých 90 sekúnd (to nám potvrdili aj Francúzky – Sabrina a Agatha). Pokúpili sme posledné suveníry a darčeky a vybrali sme sa (nehovorím, že dobrovoľne) naspäť domov. Vedeli sme, že na druhý deň už budeme opäť na Slovensku. Počas spiatočnej cesty sme sa ale aj tak ešte zabavili a naučili, že počas cestovania netreba vypiť asi 10 litrov tekutín (rôzneho druhu), aby potom nemusel pán šofér zbytočne zastavovať („ja sa nemôžem kontrolovať, dajte mi nejakú prázdnu fľašu“, hovorí Ti to niečo Vladko?). Myslím si však, že na tejto spiatočnej ceste sme si aj lepšie pospali a pomaly, ale isto, sme sa ocitli na Slovensku. V Bratislave sme sa rozlúčili so sprievodcami a o pár hodín sme už boli zase v Žiline, na tom istom mieste ako pred niekoľkými dňami (a čo je neuveriteľné, ani sa príliš nezmenilo). Tu nás už čakali rodičia a dokonca niektorí spolužiaci, ktorí nás takých opálených skoro ani nespoznali...
Náš fantastický výlet sa skončil. Skončil sa, lebo sa skončiť musel. Naše spomienky však pretrvajú aj naďalej a verím, že na tento KOČaP, strávený so spolužiakmi, budeme ešte dlho spomínať ako na niektoré z najkrajších dní v živote. Spoznali sme tu aj veľa nových kamarátov, ktorých sme často len tak stretávali na chodbách v škole, a teraz sa pri nich zastavíme, usmejeme sa na nich a porozprávame. No a z kamarátov, ktorí sa poznali už predtým sa stali kamaráti lepší. A určite sme sa zblížili aj s našimi pani profesorkami, ktoré sme začali brať trochu priateľskejšie. Náš kurz ochrany človeka a prírody sa skončil, ale dúfam, že táto tradícia na škole ostane a žiaci budú mať každý rok možnosť spolu takýto výlet absolvovať. Tak teda hasta luego amigos. ?
