Je 9. septembra. Pre niekoho je to úplne obyčajný deň, ale pre nás vzorných študentov 3.A Gymnázia, Veľká okružná je to deň „D“. Všetci (no ako to máme my vo zvyku) sme nedočkaví. Na profesorov, ktorí sa nás pokúšali ešte niečo naučiť, pozeráme, pozeráme a ten zvonček nie a nie zazvoniť... Každému aj tak v hlave víri niečo iné: „Zabalil som si tie plavky?“ , „Zobral som si tú vodu?“ (no veď mi si rozumieme ?) Ozve sa zazvonenie a všetci sa rozbehnú domov pre vaky, tašky, kufre...
Stretávame sa o 15:00 na autobusovej stanici. Obchod Jednota sa pre nás stal posledným pokusom doplniť nedoplniteľné. Lúčenie s rodičmi, nastupujeme do autobusu, ale čo sa to zrazu stalo??? My že sedíme v zlom buse? Chaos... Vystupujeme, znovu sa lúčime s rodičmi, nastupujeme do správneho autobusu, ktorý sa pre nás na najbližších 48 hodín stane pojazdným domovom. V Prešporku sa k nám nalodila dvojica „profesionálnych“ sprievodcov, ktorí boli veľmi zdatní hlavne po informačnej stránke: „No tak tam je to mesto...“, a aj jazykovej: „knihovnica, vyhliadková vež, nebudem sa opakovať, ale zopakujem vám to“.
Po prvej noci a po párnych prestávkach sme zastavili v Monaku (niektorí si mysleli že je to Maroko, ale to nevadí). Ľudia sa dosť čudovali, keď videli asi osemdesiat strapatých hláv, ako si to ženie cez celé mesto. „Kempli“ sme sa na pláž a oboznamovali sa s vodou. Človek by ani nevedel, koľko kotrmelcov sa dá urobiť pri skoku do vody (o tom by Vám viac vedel povedať Drno). Po čase sa pristavia naše dve biele Karosy a fičíme ďalej. Najdrastickejšou zastávkou bola Barcelona. Veď komu sa chce po dvoch „prespatých“ nociach o 6:00 vychádzať z vyhriateho autobusu.
Konečne to prišlo. Konečná... Vystupujeme a prvé, čo nás prekvapí, je... TEPLO. Po niekoľkých hodinách sme sa dostali do nášho apartmánu Palma Vera. Ubytovanie nás veľmi prekvapilo. Krásne izby, vlastná kuchyňa a podaktorí aj dva záchody. Bývali sme na jedenástom poschodí a jediná cesta (skoro jediná), ktorá viedla do tejto siene slávy boli dva výťahy. Na varovanie správcu: „Do výťahu len po traja ľudia!“, sa nám podarili aj také kúsky ako sedem spolužiakov v jednej kabínke (veď my vieme, ktorí sú to ?). Jediné na čo sme sa tešili, bolo more a horúci piesok. A tak kráčame a kráčame, keď tu zrazu nevídaný obraz. Za zvukom mora a v popredí skvelej pláže... samí dôchodcovia. Človek si na to ale časom zvykne. Naša triedna sa so šibalským úsmevom na tvári nazývala: „promenáda v plavkách“.
Celý týždeň pôsobil na nás ako balzam na duši. Samé slnko, modré nebo, samí dôchodcovia... Dosť nechápavo sme sa tvárili pri odhaľovaní pravdy so slovami: „Kúpte si pitnú vodu!“ (Čože???) Ale my sme si ničím nedali pokaziť náladu. Najlepšie sa zabávalo na pomyslenie na sychravú Žilinu s vyblednutými tvárami študentov v škole.
Hneď prvú noc sme vyrazili do ulíc (pardon, my sme v noci poctivo spali). Naším dvom spolužiakom sa podarilo nájsť diskotéku, no bar, no proste niečo na ten spôsob. Tu sme trávievali celé noci (pardon, my sme predsa v noci poctivo spali ?). Toto čudo si vyslúžilo veľa prívlastkov ako napr.: g.. bar (veď my vieme o čom hovoríme). Niektorí naši spolubojovníci práve tu zistili, aké taktiky dorozumievania a hlavne po anglicky sa dajú použiť (však Kačenka a Janka ?)
Naopak, cez deň sme sa slnili na pláži, hrali volejbalové turnaje „Drno cup“, plávali, zabávali sa pieskovou bitkou a hľadaním mušlí. O množstvo vtipných poznámok sa postarali aj naši dvaja „majstri“(Jägermajstri?), proste boli to dni pofľakovania a ničnerobenia. Raz večer sa nám podaril priam bravúrny kúsok. Z jedálne sme do tajných vreciek schovali ovocie a pre triednu pripravili prekvapenie- Sangria. Čo z toho vznikne? Španielské čúčo + ovocie + dobrá nálada = návšteva istého zvieraťa na druhý deň?.
Zaujímavosťou bol výlet do Valencie. Po pár minútach vysvetľovania od našej pani sprievodkyne „Teraz vystúpime, pôjdeme ku Koride a tam si dáme rozchod. Autobusy budú tam, ale vy sa musíte dostať na opačnú stranu mesta, lebo autobusy odídu...!“ Nakoniec sa vysvetľovania ujala naša profesorka a všetko bolo jasné. Zrazu boli naše mozgy vystavené náporom kultúrnych a estetických dojmov a ďalšie informácie boli nespracovateľné. Nakoniec sme sa dostavili na požadované miesto, ale vznikol problém: „Preboha, kde sme stratili tri spolužiačky? Našťastie, ako to v každej rozprávke býva, skončilo sa to „happy end-om“. Pokiaľ si dobre pamätám, žiadne väčšie ujmy na zdraví sme nezaregistrovali => iba SA pokazila kanvica, „náhodou“ SA spadli kľúče z jedenásteho poschodia, Newmanovi SA zjedol syr z chladničky, niekto nemohol skrz masážnych šľapiek chodiť, skoro sme SA vybuchli (jasné, že tie veci „SA“ robili samy). Ale predsa sme prežili všetko s úsmevom na tvári?.
Ani sme sa nenazdali a bol tu piatok, koniec nášho raja na Zemi. Museli sme sa, ale veľmi neradi, vrátiť do sychravej Žiliny. Malo to však aj svoje klady. Všetky vyblednuté tváre nám budú môcť závidieť naše bronzové telá. Na spiatočnej ceste sme ešte navštívili Nicé, z ktorého si pamätáme veľa schodov, blší trh, veľmi studené more a nepohodlnú kamienkovú pláž. Z cesty zo španielskej Oropesy del Mar si veľa nepamätáme, lebo sme sa prebudili až v Žiline. Vystupujeme, vítame sa s rodičmi a uvedomujeme si, že niečo krásne je za nami. Ale ako povedal raz niekto známy: „Všetko krásne musí skončiť, aby sme mohli prežiť ešte niečo krajšie.“
