Prázdniny sa skončili, ale nikomu nevadilo, že musíme opäť nastúpiť do školy. My sme si totiž prázdniny predĺžili dovolenkou. Tých pár dní v škole sme sa na nič nesústredili, všetci sme čakali, kedy už bude 11. september (nie však z obavy pred teroristickými útokmi). Tento deň sme odchádzali na dlho očakávaný KOČAP (tešili sme sa naň už od prváku). Vo štvrtok, v deň odchodu, sme sa stretli na autobusovom nástupišti a rozmýšľali, či sa autobus vôbec pohne pod váhou našej batožiny. Kým sme prišli na rakúske hranice, boli sme už ako-tak usadení. Prvú noc sme prežili celkom fajn, aj keď sme sa veľmi nevyspali (nájsť si polohu, v ktorej by nás nič netlačilo či netŕplo, bolo priam nemožné). Na druhý deň okolo obeda sme boli v Monaku, ktoré nám tak učarovalo, že väčšina nechcela ísť ďalej, s pokojom by tam zostali. Ale keďže sme tam nemali kde bývať, nastúpili sme opäť do autobusu a pokračovali v ceste. Druhá noc bola ešte "lepšia" ako tá prvá. Naši milí páni šoféri nám každé dve hodiny zasvietili, aby sme sa náhodou nebáli. Ráno nás zobudili o 5.30 hlasnou hudbou, lebo sme si išli prezrieť Barcelonu. Z tej sme moc nemali, keďže sme ešte napoly spali. Chceli sme sa dostať čo najskôr do nášho cieľa. Ten sme dosiahli okolo 16.00. Keď sme videli náš hotel, skoro sme spadli na zadok. Ani vo sne sme nedúfali, že bude taký veľký a pekný. Druhá polovička však nebola taká nadšená (nebývali sme totiž spolu, ale v dvoch hoteloch). Rýchlo sme sa nasťahovali a išli sa okúpať. More sme mali hneď pri hoteli, stačilo prejsť cez cestu. Videli sme ho aj z balkóna, takže tu sme trávili väčšinu voľného času. Zvyšok sme na pláži chytali bronz, hrali sme volejbal alebo zisťovali slanosť morskej vody. Ale urobili sme si aj výlet do Periscoly a Valencie a večernú exkurziu po našom meste (Oropesa del Mar). Najlepšie však boli večery. Sedeli sme na balkóne, kecali a ak prišla návšteva s gitarou, tak sa aj spievalo. Už by k tomu dobre padlo len vínko, ale keďže to bola školská akcia, odpustili sme si ho. O polnoci nás prišli skontrolovať naše milé pani profesorky, ktoré skontrolovali, či sme všetci na izbách (či nás nie je náhodou viac), či máme všetky končatiny (keby si chcel na nich pochutnať nejaký morský živočích inšpirovaný Čeľusťami) alebo či sa u nás nenachádzajú nejaké tekutiny, ktoré by nám mohli spôsobiť bolesti žalúdka a hlavy. Navštívili sme aj diskotéku, ktorá sa niektorým páčila viac a niektorým menej (keď za 3 hodiny počujete niektoré pesničky aj trikrát, je to zážitok. To asi preto, aby sme sa naučili španielčinu). Dorozumievali sme sa buď anglicky, alebo rukami a nohami, ale vždy sme to nejako dobojovali. Po siedmich dňoch nádherného pobytu sa nám nechcelo odísť. Naposledy sme sa zviezli výťahom (aj keď sme bývali na 1. a 2. poschodí), naložili batožinu a vydali sa na tú 1500 km cestu späť. Urobili sme si osemhodinovú zástavku v Nice vo Francúzsku, tam sme sa naposledy okúpali v mori a už nás čakala len cesta do Žiliny. Väčšina z nás stihla v Rakúsku prechladnúť, takže nás v škole bolo pomenej, ale nám to nevadilo (pani profesorky sa však netvárili nadšene). Bola to perfektná dovolenka, na ktorej sme spoznali veľa milých ľudí (o väčšine účastníkov by som ani nepovedala, že chodia k nám na školu, ale teraz sme kamaráti). Ešte aj teraz si sem-tam spomenieme na slniečko, ktoré nás hrialo, na more, v ktorom sme sa kúpali, chýba nám aj ten piesok, ktorý sme mali všade.
A nakoniec to najlepšie. Všetci veľmi pekne ďakujeme našim pani profesorkám, Klimašovskej, Sadloňovej, Hanovej a Petrovajovej, ktoré mali odvahu zobrať si nás na krk a celé to zorganizovali.
