Prechod trasy Starý Smokovec-Téryho chata-Priečne sedlo-Zbojnícka chata-Prielom-Poľský hrebeň-Východná Vysoká-Sliezsky dom-Tatranská Polianka.

Čomu sme ani sami neverili, nakoniec bolo : bláznivo rýchly pochod naprieč dvomi z oficiálnych sediel a štyrmi tatranskými chatami, za deväť hodín v cieli trasy a triumfálnym pocitom víťazov. Ale moje rozprávanie zas také rýchle nebude.

Začínali sme v Starom Smokovci, východzom bode našej trasy, kde sme sa zásobili energiou vo forme kilogramov műsli produktov a čokolády, ktoré sa nám podarilo krvopotne natlačili do našich už aj tak beznádejne plných batohov. A mohli sme vyraziť.

Začiatky pochodu boli úplnou prechádzkou. Až pred Téryho chatou sme začali registrovať aké-také prevýšenie. Na strmom chodníku nám akosi vyschlo v hrdlách a tak sme sa začali rozhliadať po nejakom tom ešte nevyschnutom potôčiku. Veru, začiatkom septembra boli na niektorých miestach potoky a plieska úplne vyschnuté, alebo hladina v nich rapídne poklesla. Avšak našim sokolím zrakom neunikol minivodopádik, na naše nešťastie vzdialený od chodníka asi sto metrov strmého svahu. Ale my sme sa, riskujúc mastnú pokutu za opustenie chodníka, neomylne vydali ovlažiť si smädné krky. Neskôr, v dobrej nálade, dorážame na Téryho chatu, kde čo-to zbaštíme a dehydrované telá zásobíme litrami tekutín.

Na našu škodu, krásne, takmer letné počasie vystriedala hmla, ktorá sa hore rýchlo doplazila, takže teplúčko bolo v ťahu. Navliekli sme teda na seba vetrovky, čiapky, rukavice a iné "pakšamiety" a tvrdohlavo sa spakovali smerom na Priečne sedlo. Asi po desiatich minútach sme zistili, že Oskar (Slnko) sa s nami začal nechutne zabávať. Vykukol z mrakov,hmlu poslal domov a naše návleky opäť putovali do batohov. Beztak sme so zimnými čiapkami a lyžiarskymi rukavicami vyzerali ako šašovia.

V Priečnom sedle všetkých členov našej minivýpravy zachvátila adrenalínová nálada. Radosť z priam skalolezeckého terénu nám kalilo zopár kvázyturistov, z ktorých poniektorí nechutne viseli na reťaziach a snažili sa akože vyliezť sústavou asi dvadsiatich reťazí do sedla. Zopár sa ich pokúšalo o ľavú časť, ktorá bola úplne bez reťazí, ale po tom,čo jeden lezeniachtivý uvoľnenou skalou skoro prizabil dievča pod sebou, vykašľali sa na to a opäť zavisli na reťaziach. My,plní adrenalínu sme to peknekrásne rozbalili skoro neschodným terénom, nechytiac sa ani jednej reťaze, aby tieto vyklepané "čaje" videli ako sa to robí. Za prejavov pochvalného uznania v češtine a iných jazykoch sme elegantným štýlom vystúpili do Priečneho sedla a začali sa spúšťať smerom na nedávno vyhorenú Zbojnícku chatu. Po hodinke šlapania sa jednému členovi našej minivýpravy zachcelo pomočiť si nôžky v jednom z priľahlých plies. Po bojovej porade bola jeho žiadosť splnená (nepite vodu zo Sivého plesa!) a o chvíľu sme zas leteli ďalej až sme doleteli na Zbojnícku. Tu sme si dali pravý horolezecký čaj, urobili Músli-párty, a vydali sa, napriek pokročilému času, do ďalšieho sedla-Prielomu. Tu naše lezeníčko dostáva pohodovejšie grády a dostaví sa aj radosť z lezenia. Z Prielomu sme sa, skoro vezúc na sutinovisku, dostali do prekrásneho prostredia Zamrznutého plesa. Ako na objednávku sa na okamih vyjasnilo a tak sme aj my zamrzli v nemom úžase nad okolitou scenériou. Medzi roztrhanými ťažkými oblakmi sme videli niekoľko jasne osvietených štítov, ktoré sa vynárali z ponurých oblakov a hmly, ktorá sa valila aj všade okolo nás v obrovských zhlukoch a často nám zakrývala výhľad na obraz, na ktorý určite tak skoro nezabudneme. Bolo to úplne úžasné pozorovať takéto rýchle zmeny počasia-Tatry sa pripravovali na búrku. A naozaj. Na druhý deň tam vyčíňala obrovská výchrica a silný dážď-skrátka-mali sme šťastie, že sme sa tam ukázali v predošlý ďeň.

Po tom, ako sme sa dostali na Poľský hrebeň, nebo sa opäť zatiahlo, všetko okolo nás potemnelo, dostavila sa naša stará známa hmla a silný vietor. Viditeľnosť sa nebezpečne znížila, preto sme z plánov vyškrtli výstup na Východnú Vysokú a náhlili sa na Sliezsky dom. Naše vyhliadky na pohodlný zostup boli úplne stratené, pretože v hustnúcej hmle sme sa museli sústrediť na to, kadiaľ zostupujeme. Táto časť trasy sa niesla v znamení príznakov výškovej choroby, následkom ktorej sme mali extrémne dobrú náladu. Aj keď papier čosi znesie, radšej pomlčím o posledných okamihoch zostupu, pretože všetko určite zniesť nemôže. Stačí, len keď poviem, že do Tatranskej Polianky sme prišli pár minút pred príchodom vlaku, síce v zúboženom stave, ale s úsmevom na tvárach, pretože sme vedeli, že sme to dokázali. Prejsť celú trasu za necelých 7 hodín čistého času bol od nás nadpriemerný výkon, a ešte k tomu to, čo sme videli a prežili... skrátka môžem prehlásiť, že Hard tatran trek 98 savydaril. Avšak čo sa týka počtu zúčastnených, to už je iné kafe. Nemohol som uveriť, že by sa nenazbierala aspoň hŕstka nadšencov, ktorí by mali záujem o takéto nevšedné podujatie. Jedinou útechou je pre mňa fakt, že podobné akcie ešte budeme organizovať a tak tradícia Hard tatran trekov prežije aj po ďalšie roky.

V závere poslednej etapy, teda v Žiline, sme sa opäť potrebovali ovlažiť. A pretože bola veľká tma, nijaký vodopád sme nenašli. Preto sme sa osviežili aspoň jedným zo žilinských prameňov-Staroprameňom.