Známy horolezec na otázku, prečo sa zaoberá zdolávaním horských vrcholov, odpovedal, jednoducho preto, lebo sú tu. Sú rôzne. Od tých najnižších až po osemtisícovky. Niektoré priťahujú viac, iné menej. Kráčame k nim od nepamäti. Úspešne, ale aj neúspešne. Vedú k nim cesty ťažké, ale aj ťažšie.

Niekoľko metrov pod vrcholom najvyššej hory Afriky - Kilimandžárom leží vyschnutý a zamrznutý leopard. Nikomu sa ešte nepodarilo vysvetliť, čo hľadal leopard v takejto výške.

Najradšej cestujem vlastným autom. Nie som viazaný, nemám problémy s časom, nerozčúlim sa. Ale keď ma okolnosti prinútia... Tentoraz ma prinútili, musím cestovať vlakom. Ak si môžem vybrať menšie zlo, tak vlak určite zvíťazí pred autobusom. Vo vlaku mám viac priestoru.

Cestujeme v dvoch skupinách. Všetkým som vopred starostlivo kúpil cestovné lístky a samozrejme aj miestenky. Prečo nie, veď jedna miestenka stojí len 10,- Sk. Na nástupišti sledujem prechádzajúce vagóny. Rýchlo som našiel náš, jasne označený ako miestenkový. Myslíte si, žiadny problém. Omyl. Po vstupe do vagóna som mal dojem, že pokladne našej železnice predávajú dve miestenky na jedno a to isté miesto. Ešte ste len na začiatku cesty a je tu problém. Zaujímavé sú argumenty tých, ktorí už sedia na "svojich" miestach. Že oni už sedia od Trenčína, že cestujú až do Vranova, že oni sú už vyzutí, že prečo ich nikto neupozornil na to, že tento vagón je miestenkový, a aká je tá mládež nevychovaná a hlavne ten ich vedúci. Niektorí zisťujú, aká je to škola, niektorí formulujú prvé vety sťažnosti riaditeľovi školy, ktosi sa ozval, že lepšie bude, keď sa napíše ministrovi školstva. Sprievodca s problémami obhajuje naše práva. Nechápu. Pravdepodobne sme ich vyrušili pri čítaní ich obľubeného slovenského denníka "Nový čas", ktorý žmolí v ruke vačšina nechápajúcich sediacich. Povedz mi, čo čítaš, a ja Ti poviem, kto si. Za Liptovským Mikulášom posledný nechápajúci sediaci uvolňuje naše miesta. Cestou sa zaženie na mňa svojím denníkom, ktorý stále žmolí v ruke. Najradšej by v tomto momente držal v ruke palicu. Ale každá palica má dva konce.

Miesta sú prázdne. Nemám chuť si sadnúť. Ľutujem, že tú cestu zo Žiliny do Popradu som nešiel po svojich.

V Poprade prestupujeme do elektrického vlaku s dvoma vagónmi. Vychádzajúce jesenné slnko osvetľuje vrcholky tatranských štítov. Neopísateľný pohľad. Spolu s nami nastupuje do vlaku skupina podobná našej. Je menšia, ale každý člen skupiny má na pleci pušku. Zbrane sú uložené v klasických plátených puzdrach. Vedúci skupiny je približne môj ročník. Nemýlil som sa. Skupina má podobný cieľ: Vysoké Tatry - Kurz ochrany človeka aprírody.

Pred päťsto rokmi Európan, v záujme ochrany človeka a asi aj prírody, vstúpil s puškou v ruke na cudzí kontinent. Dnes pôvodného obyvateľa tohoto kontinentu nájdete len s námahou, zdecimovaného na nepoznanie v zabudnutej rezervácii. Ak budete mať šťastie, tak stretnete aj bizóna, vypchatého v nejakom múzeu. Dnes na tomto kontinente pôsobí OSN a ďalšie organizácie, ktoré sa zaoberajú ochranou človeka a prírody na celom svete.

Sme druhý deň na ceste. Je slnečné ráno. Kráčame lesom popri potoku. Vnímam zvuky horského potoka a ticho tieňa vysokých stromov ihličnatého lesa. Stúpame všetci. Výhľad žiadny. V rôznych skupinkách dochádzame ku Zamkovského chate. Prvé otlaky na nohách a možno aj iné dôvody vytvárajú malú skupinku, pre ktorú vrcholom bolo toto miesto. Skupinka sa vracia pásmom lesa cez Tatranskú Lomnicu na ubytovňu. Ostatní kráčame vyššie. Pásmo lesa končí. Nádherný pohľad na dolinu vo všetkých smeroch. Mnohí chytili druhý dych. Na Teryho chatu sa dostávam s odstupom za vedúcou skupinou. Pocity spokojnosti všetkých čítam z tváre kolegu Roba. Dosiahli sme na dnes plánovaný vrchol. Ale cesta vedie ešte vyššie. V hlave sa mi náhle zrodila, vzhľadom na čas a prichádzajúce mraky z poľskej strany, šialená myšlienka. Pokračovať ďalej. Ešte vyššie. Zvažujem riziko. Spočítavam hodiny. Je to na hrane. Večeru na chate pri troche šťastia by sme mohli stihnúť. Pýtam sa, dúfajúc, že nikto, kto má záujem pokračovať ďalej. Každý zvažuje. Každý tuší, že ďalej to nebude prechádzka rajom. Vytvorila sa pätnásťčlenná skupina. Každého otestujem pohľadom. Pár pokynov. Viac času nie je. Po hodine stúpania sme pred kritickým miestom. Sto až dvesto metrov vysoká stena, fixovaná reťazami. Znovu váham. Snažím sa skupine vysvetliť, že aj návrat z tohoto miesta späť je úspech. Akoby nechceli počuť. Nie je čas. Idem prvý. Upozorňujem na kontakt so stenou v troch bodoch. Všetci sú ticho. Ich oči prezrádzajú strach. Dobiehame dvojicu manželov. Tá nežnejžia časť je v situácii, keď to nejde ani hore, ani dole. Manžel pokrikuje, snaží sa ju ťahať, potom tlačiť, nadáva. Nachvíľu stíchli. A potom s neuveriteľnou istotou stúpa ona aj on. Naša skupina sa rozrečnila až cestou dolu na Zbojnícku chatu. Ten pocit dobre poznám. Večeru sme stihli na chlp. Všetci sú spokojní. Dnes každý dosiahol svoj vrchol. Nikto znás nevedel prečo, ale väčšina z nás vedela, že ho dosiahla len vlastnými silami.

Vystupujeme z vlaku. Na Popradské pleso kráčame asfaltkou. Od plesa vyššie ide turistický chodník. K vrcholu Rysov kráčajú aj tí, ktorí sa prvý deň dostali len do výšky pásma lesa. Sú medzi nami rozdiely. Delíme sa na malé skupinky. Andrej je trochu bledý. Nachádza osvieženie v blízkom plese. Pred obtiažnym miestom sa čakáme. Miesto fixované reťazami prekonávame bez problémov. Vidíme chatu. Oddychujeme. Niektorí neodolajú a kupujú v chate čaj, pohľadnice, dokonca buchty na pare. Nepociťujem potrebu vstúpiť do chaty. Ničím ma nepriťahuje. Vyťahujem z batohu fľašu s čajom a chlieb s paštétou. Sledujem okolie. Pred sebou, na skale, spozorujem červený fľak. Pod červeným fľakom, červenou farbou, nápis "Tu sedel Lenin." Kto do takejto výšky vyniesol farbu a štetec? Asi to bola sila komplexu z minulosti. Sedím a premýšľam. Chata, ten nápis, upozorňujúci na to, že tu niekto sedel a to ticho. Človek verzus príroda. Jedna nula pre človeka. Nemohol som ani len tušiť, že o pár mesiacov sa z priľahlého štítu preženie lavína a silou nákladného vlaku rozmetie chatu pod Rysmi po celej doline. Nie som škodoradostný. Človek verzus príroda. Spravodlivá remíza.

Nájde človek niekedy odpoveď na to, čo hľadal leopard na Kilimandžáre? V nadmorskej výške takmer šesťtisíc metrov.