Väčšinou to býva tak, že študujúca mládež má priam panický strach z konca milovaných letných prázdnin. Lenže u nás, tretiakov, to bolo úplne naopak - netrpezlivo sme čakali na posledné dni augusta. Nebojte sa, inak sme úplne normálni a zdraví. Dôvod bol totiž prostý, 25. augusta sme si zbalili našich pár slivák a pobrali sme sa ochraňovať chorvátsku faunu a flóru. Niektorí mali tých slivák viac, takže aj z uličky v autobuse sa stala prekážková dráha. Nakoniec sme plní očakávaní zaujali svoje miesta v našich "limuzínach" a vydali sa na dlhú cestu s konečnou zastávkou Chorvátsko.

V autobuse sme strávili 22 hodín, našťastie sme však mali každé 3 - 4 hodiny zastávky na "potreby". Tým sa najviac tešili naše sedacie ústroje, o ktorých sme od toľkého sedenia ani nevedeli, že ich vôbec máme. Cestou sme sa kochali cudzokrajnou prírodou a ticho závideli ľuďom sediacich vo vysvietených kaviarničkách okolo Balatonu. Nakoniec sme sa po strastiplnej ceste, počas ktorej sme museli čeliť rôznym nástrahám, ako napríklad prejazd cez horiace hory (lepšie povedané kamenné násypy) pobrežia Splitu. Každý máme vlastný spôsob vybavovania si účtov. Iný kraj, iný mrav...

V Chorvátsku nás vítali nápisom DOBRO DOŠLI a my sme boli radi, že sme vôbec došli... Plavba loďou na ostrov Brač bola celkom príjemná, niektorí so slabšími žalúdkami sa však museli zdržiavať v podpalubí. Keď sme konečne dorazili na miesto nášho pobytu, ktorým bolo mestečko Supetar, bolo niečo okolo obeda, preto sme sa rýchlo ubytovali a poď ho na pláž. More bolo krásne, ale odporne slané, takže keď sme vyšli z vody na slnko, mohli nás používať ako soľničky. Najviac sme sa báli, aby sme náhodou neskočili na morského ježka alebo inú morskú potvoru, ale našťastie tam nič také neplávalo. Počuli sme, že v Chorvátsku je jedno z najčistejších morí a museli sme dať tomuto výroku za pravdu.

Večer sme sa vyhladovaní a unavení z toľkého plávania a opaľovania (my sme opaľovali seba a chorvátski chlapci sa zas snažili opaľovať nás, ale nemali šancu...) vracali do našich prechodných príbytkov, kde nás už čakala teplá večera. Ale nemyslite si, že sme tam nič nerobili. Museli sme pomáhať pri príprave jedál, veď variť a hlavne umývať to množstvo špinavého riadu po takmer 100 člennej skupine nebola žiadna slasť. Ale dalo sa to zvládnuť. Mestečko Supetar bolo síce malé, ale krásne, najmä večer, keď začínal nočný život. Tých malých útulných reštaurácii, kaviarničiek a cukrárni tam bolo neúrekom. Maškrtníkom sa určite najviac páčili boxy so skvelou zmrzlinou, ktoré boli na každom kroku.

Samozrejme, že sme si chceli domov odniesť čo najviac zážitkov, preto sme si urobili celodenný výlet na najkrajšiu pláž Dalmácia - Bol. Chlapci sa hneď vrhli na vodné skútre, bicykle a iné vodné atrakcie. My dievčatá, sme si našli peknú zátoku s jemnými malými kamienkami (väčšina pláži bola totiž kamenistá), kde sme mali súkromie. Trocha nám však vadilo, že to bola nudistická pláž, ale nie všetci tam behali, ako ich Boh stvoril, takže to bolo O.K. Večer sme chodievali na prechádzky Supetarom a občas sme si išli zatancovať na diskotéku. Ani chvíľku sme sa nenudili, stále sme mali nejaký program.

Tých 12 dní ubehlo ako voda a prišiel čas odchodu. Naši hostitelia sa s nami rozlúčili slávnostnou večerou, kde sa podávali na ražni podávané malé rybky ktoré vraj domáci pán sám ulovil. Počasie sme mali väčšinou dobré, bolo teplo a slnečno, asi len 2 dni bolo chladnejšie a chvíľu pršalo. to nám však neprekážalo, Supetar ponúkal veľa možností na spríjemnenie si aj takýchto dní. Mohli sme si pozrieť Mauzóleum pri pláži alebo si zahrať biliard.

S dorozumievaním sme problémy nemali, lebo chorvátčina je dosť podobná slovenčine a miestni ľudia boli na množstvo slovenských turistov zvyknutí, mali sme dokonca pocit, že nás majú radi. Nebolo zriedkavosťou, že sa pri vás niekto pristavil len tak, na kus reči. Mali sme sa tam jednoducho výborne.

Nikomu z nás sa nechcelo ísť domov, veď komu by sa aj chcelo, keď doma už bol školský rok v plnom prúde. Ešte posledný pohľad na Brač z paluby lode, posledné fotky a čakalo nás 1000 kilometrov cesty domov. V Splite sme mali ešte dvojhodinovú prestávku na prehliadku mesta, ale väčšina z nás si prezerala stánky na trhoch, alebo zašla na hamburger do tunajšieho fast-foodu. Split je veľmi pekné prímorské mesto, hoci miestami mi pripomínalo Žilinu.

Sme radi, že naša škola poriada takéto akcie, z ktorých sa vraciame s kopou veselých zážitkov, nových skúseností a poznatkov.

Touto cestou by som sa chcela poďakovať nášmu skvelému dozoru : triednemu profesorovi Mariánovi Obertovi a pani profesorke Súlovcovej, ktorí celý ten čas dávali na nás pozor a za ich trpezlivosť, lebo nie vždy sme boli anjelici…