Ešte minulý školský rok (ako vtedajší druháci) sme dostali návrhy, kde stráviť KOČaP, ktorý sa každoročne koná pre tretiakov na našej škole. My, ktorí máme radi teplo, more a slnko, sme sa rozhodli pre ostrov Brač. A veru dobre sme urobili!

Keď to už niektorí profesori začali s učením myslieť vážne a vonku sa ochladilo, 10. septembra 1999 sme si zbalili svoje veci a odišli sme preč. O štvrtej poobede sme sa nalodili do našej super starej Karosy, ktorá mala na prednom skle tabuľku snápisom "SCHOOL EXCURSION", ktorý hovoril za všetko. Od chodníka pri našej milovanej škole sme sa odlepili s hodinovým meškaním, ale nikomu to nevadilo. Cesta do Splitu trvala nekonečných 22 hodín. Niektorí z nás postupom času prestávali veriť, že sa tam vôbec niekedy dostaneme. Počas celej tejto dlhej cesty sme mali pred očami heslo Slovenskej sporiteľne "Nikdy neriskuj!", ktorého sa pridŕžal aj náš pán šofér. Možno preto cesta trvala tak dlho. Z prestávok, ktoré sme mali cca každé 3 hodiny, spomeniem dve, ktoré mi najviac utkveli v pamäti. Prvá znich je polnočná zastávka na ceste pri kukuričnom poli niekde v Maďarsku. Bola tam taká tma, že sme sa v tej kukurici skoro stratili (už viem, ako sa cítili hrdinovia poviedky Kukuričné deti od Stephena Kinga). V rámci vlastnej bezpečnosti sme potom stepovali iba okolo autobusu. Druhou zastávkou je zastavenie v opustenej osade s polorozpadnutými domami niekde v Chorvátsku, kde sme sa pridržiavali múdrych rád našich mám a dávali si pozor, aby sme nestúpili na zabudnutú mínu. Keď sme sa konečne po dni strávenom v autobuse do Splitu usadili, nohy sa nám podlamovali od radosti. Zázrakom sa nám podarilo okamžite nalodiť na trajekt a už sme s vetrom vo vlasoch plávali v ústrety Braču.

V Supetare nás netrpezlivo čakala naša pani domáca, ktorá nás ubytovala v apartmánoch. Hneď potom, ako sme sa vybalili, išli sme si pozrieť pláže. Keďže všetci ostatní boli pri vybaľovaní šikovnejší ako my, boli už dávno preč. Nevedeli sme, na ktorú pláž sa vybrali, rozhodli sme sa, že si nájdeme vlastnú. Po kratšom hľadaní sme objavili krásnu zátoku, v ktorej nebolo veľa ľudí, pretože sezóna sa už skončila. Tomuto miestu sme zostali verné po celý náš pobyt. Po večeri sa väčšina ľudí vydala na diskotéku. Veľmi zaujímavé bolo potom na druhý deň ráno pozorovať službu, ktorá sa musela hlásiť v kuchyni pol hodinu pred raňajkami (to znamená o 8.00), aby pomohla s prípravami. Po raňajkách sme všetci okrem služby odišli na pláž. Službukonajúci (traja nedobrovoľníci) museli ešte umyť riady z raňajok a naškrabať zemiaky na obed. Všetci sme sa znovu stretli pri obede, ktorým bola nadšená najmä naša vegetariánska menšina. Najhoršia pre službu bola večera, pretože po nej zostalo neuveriteľné množstvo špinavého riadu. Na druhý deň ráno ste si aj tak museli príbor znova umyť sami, ak ste s raňajkami nechceli konzumovať aj včerajšiu večeru. Bolo vidno, že niektorí umývali riad prvýkrát vo svojom živote a boli pri tom aj patrične zvečnení.

Po večeri sme sa išli poprechádzať do centra Supetaru, ktoré bolo značne vyľudnené, a tak sme väčšinou skončili v zmrzlinárni. V noci nás pravidelne budievali výkriky a volanie o pomoc. Jednej našej spolužiačke sa totiž snívali veľmi divoké sny. Niektorí sa týchto výkrikov tak zľakli, že sa z toho nemohli ešte 3 hodiny spamätať. Aj pani domáca chcela niekoľkokrát pribehnúť na pomoc. Podobne vypadali všetky naše dni a noci spestrené športovou činnosťou okrem pondelka, kedy sme boli na výlete po ostrove, z ktorého nám určite najviac utkvela v pamäti pláž Bol. Mnohí ľudia o nej hovoria ako o najkrajšej pláži v Chorvátsku a ja s nimi musím súhlasiť. V predvečer nášho odchodu nám pani Vuškovičová prichystala úžasnú rozlúčkovú večeru, pri ktorej sme nemohli a ani nechceli uveriť, že na druhý deň musíme odísť. Nikdy som si nemyslela, že 7 dní môže ubehnúť tak rýchlo. V sobotu doobeda nás trajekt doviezol do Splitu, kde sme mali asi 3-hodinový rozchod. Niektorí tento čas strávili v pizzérii alebo v McDonalde. Iní (pamiatkochtiví) študenti si prezreli Dioklecánov palác. Asi o 3. hodine poobede sme s veľkou nevôľou nastúpili do autobusu a vydali sme sa na cestu domov. Pri predstave ďalších 22 hodín strávených v Karose nás obchádzali mdloby. Do večera sa vypracoval podrobný rozpis, kto a ako dlho bude spať na karimatkách v uličke. Keď nás ráno o pol šiestej zobudil slovenský colník, dívali sme sa na neho ako na zjavenie. Nechcelo sa nám veriť, že už sme na Slovensku. Do Žiliny sme prišli namiesto o pol piatej (čo bol predpokladaný čas príchodu) už o pol desiatej.

Myslím, že všetci boli s KOČaP na Brači spokojní, páčilo sa im tam a priniesli si veľa pekných spomienok. Ľúto nám je iba to, že trval tak krátko a zhodli sme sa, že takýto kurz by mohol byť aspoň štyrikrát do roka.