O tomto článku už premýšľam veľmi dlho, stále však neviem ako začať. Najlepšie asi bude začať od začiatku, teda od zrodu nápadu, myšlienky alebo ... pomenujte si to ako chcete.
Téma veľkej nešťastnej lásky sa ocitla v literárnych dielach ešte oveľa skôr, ako ju spracoval Shakespeare. Napriek tomu Rómeo a Júlia sú akoby jej symbolom aj pre dnešnú generáciu Nie sú však len symbolom lásky, ale aj boja dvoch svetov, ktorý nedovolil ich citom rozvíjať sa a dozrieť. No a práve boj dvoch svetov je hlavnou témou nášho predstavenia. Láska je len akousi loďou, ktorá nám pomohla preniesť dej od úvodných veršov, ktoré zneli v tme, keď bola opona ešte zavretá až po tie záverečné, parafrázujúce Shakespearov záver divadelnej hry.
Nápad urobiť niečo vážne po tom všetkom, čo si „užili“ diváci počas ostatných akadémií, vznikol už v júni. Celé prázdniny dozrieval a v septembri, na prvej skúške divadelného krúžku, bol predstavený jeho autorkou Zuzanou Martinčekovou z vtedajšej 2.C. Táto skúška však ostane pamätnou nie len z tohto dôvodu. Ambiciózni štvrtáci prišli s vlastným projektom, ktorý spracovával historickú tému, a to spôsobom im vlastným. A zrazu sa stalo niečo doteraz nevídané. Akademici sa rozdelili na dva súperiace tábory. Tí starší a skúsení začali pracovať na komerčne odľahčenom historickom muzikáli Svätopluk a mladší (väčšinou druháci a prváci) sa pustili tou tŕnistejšou cestou. Cestou vyjadrenia názoru a pohľadu na vážnu spoločenskú tému. Boli zrazu dve akadémie.
Musím sa priznať, že som oplývala veľkým nadšením, a to hlavne z dvoch príčin. Tá prvá bola v počte členov krúžku, ktorý sa znovu zvýšil. Pribudli noví členovia z nižších ročníkov, ktorým nechýbala dravosť a veľké nasadenie. To je vždy základom toho, aby výsledok snaženia, teda predstavenie hry, prinieslo divákovi a, samozrejme, aj samotným aktérom niečo, čo si odnesú domov vo svojom vnútri.
Druhá príčina mojej radosti spočívala práve v tom, že budeme môcť vďaka dvom projektom diváka aj pobaviť, aj prinútiť k zamysleniu. Cítila som, že v týchto predstaveniach si nájdu niečo aj mladí ľudia, aj ich rodičia. Vedela som však, že ma čaká veľmi veľa práce. Chuť všetkých hercov a ich zdravý entuziazmus ma však nabíjali tou správnou energiou.
Vráťme sa ale k predstaveniu Nebeský pra(c)h a prezraďme niečo zo zákulisia. Téma drog je mladým ľuďom blízka. Zabudovať ju do príbehu Rómea a Júlie bolo preto úplne spontánne. Problematika jazyka, ktorým rozpráva svoj príbeh Shakespeare, rezonovala medzi autormi scenára pomerne dlho. Nakoniec sme zvoli akýsi kompromis, ktorý bol pre diváka ľahšie stráviteľný, veď dej hry sa odohrával v súčasnosti. Výber hudby bol tiež veľmi súčasný. Choreografky Janka Majsniarová a Baška Švidraňová (ich mená píšem podľa abecedy, lebo ich zásluha na vzniknutej choreografii sa môže s kľudným svedomím deliť dvomi) nemali skúsenosti s tancovaním v štýle hip-hop. Napriek tomu sa svojej úlohy, pohybom vyjadriť pocity ľudí užívajúcich drogy, zhostili na jednotku s hviezdičkou. Spolu s kostýmami, ktoré nám ušila Baškina mama, tanec šiestich dievčat vyvolával u divákov zvláštne pocity u mnohých až skľúčenosť. Tieňohra bola výpoveďou o priepasti medzi súčasnými zaneprázdnenými rodičmi a ich deťmi, častokrát márne kričiacimi o pomoc. Aj zúfalé volania Júlie sa odrážajú od plachty. A myslená plachta oddeľuje matku od dcéry aj vtedy, keď sa skláňa nad svojou mŕtvou dcérou. Mrazivá atmosféra v závere, prekrásna hudba a choreografia, o ktorej jedna diváčka povedala, že zomrel aj klavír a potlesk divákov - to bol záver predstavenia, ktoré prinieslo gvozáckej akadémii divadelnosť a výpoveď.
Záver tohto článku na rozdiel od jeho začiatku mám poriadne premyslený. Nechcem, aby to, čo tu píšem, vyznelo ako nejaké poúčanie alebo nebodaj vulgarizovanie. Naozaj nie som proti konkurencii a obe predstavenia a ich aktéri sú akoby mojimi vlastnými deťmi. Rodič vychováva svojich potomkov rovnako, v rovnakom prostredí, ale napriek tomu je každý z nich iný. Žiadny otec ani mama nepovedia: Tento syn alebo dcéra je zlý a tento dobrý, lebo každý je niečím zaujímavý, milý. Preto ani ja neporovnávam Nebeský pra(c)h so Svätoplukom a nemali by to robiť ani diváci. Lebo by to bol pokus porovnávať neporovnateľné.
Mladí členovia divadelného krúžku sa zhostili svojej témy ako to najlepšie vedeli, škoda len že tvrdá konkurencia občas rezonovala aj v ich výkonoch na javisku. Oceňme ich vôľu dotiahnuť svoje dielko dokonca, úprimné výpovede o súčasnom svete, snahu odchýliť sa od komercie, ktorá nás stále viac a viac oslovuje z médií a poprajme im veľa úspechov do ďalších predstavení.
Nech žije Akadémia 2006. Mgr. Ľudmila Martinčeková
