Bolo to ako každý rok, keď sa stretnú tí nadšenci, čo na doskách divadla spravia všetko pre potlesk a ovácie publika. Nápad s paródiou na telenovelu sa rodil postupne. Skúšanie scén občas trochu škrípalo, ale určite nemusím zdôrazňovať, že zábavy bola ozaj veľká kopa. Javiskom aj hľadiskom sa stal náš milý dobre vyvetraný vestibul.. Pravdou je, že posunutie termínu premiéry z mája na apríl nás trošku zarazilo. No odhodlanie uskutočniť predstavenie prevýšilo všetky obavy. Veď sme mali pred sebou ešte veľkonočné prázdniny (mimochodom škola bola k nám veľmi neprívetivá a chladná). Generálka zaváňala viac nervonovelou ako divadlonovelou a v deň premiéry to nebolo o nič lepšie. Ešte dobre, že z nás nácvik urobil jednu rodinu alebo skôr mušketierov divadla. Dopoludňajšie predstavenia vyšli striedavo, ale večer sa naozaj vydaril. Obrovský aj potešujúco úprimný potlesk nás naplnil nadšením. Mnohí diváci sa neubránili slzám. Boli to slzy smiechu i slzy hrdosti na vlastné deti. Bohužiaľ, nestretla som sa so všetkými rodičmi osobne a nemohla som im povedať, že môžu byť naozaj pyšní na svoje deti. Nielen na ich veľký talent a obetavosť, ale aj na nádherných ľudské vlastností, ktoré sú v tejto dobe veľkou devízou. Preto to chcem urobiť aspoň prostredníctvom týchto riadkov. O čom teda bola akadémia 2002? Bola o živote v pretvárke a o tom, že čestný človek môže vyzerať v takomto svete trochu ako čudák. Možno ako učiteľ, čo sa z čista-jasna zjaví v študentskom predstavení. Bola tiež o ľuďoch a ich priateľstve, o vzájomnej podpore a sile ducha divadla.