Kurz ochrany človeka a prírody - Sicília, 28.9. - 8.10.2002 - III.C trieda

Bol pomaly koniec augusta, no my sme sa už všetci tešili na september. Myslíte si, že nie sme normálni? Keby ste mali ísť na dva týždne 2000 km od domova, dá sa povedať, že už do ďalekej exotiky, tak potom normálni sme. Tie tri týždne pred neboli ani tak školskými, ako skôr 3 týždňami prípravy na KOČAP, ako čo najlepšie ochrániť človeka a prírodu na Sicílii pred - nami samotnými. Deň pred odchodom sa nás už márne snažili profesori zaujať látkami, hlavne tými na učenie. Veď uznajte, pripraviť sa na takmer 50 hodín cesty, nie je nič ľahké. Ja osobne som mal na začiatku najväščí strach  z cesty a tešil som sa na každú prestávku. Ale po 2 dňoch som už mal panický strach pred každou prestávkou. Stáli sme skoro všade a skoro vždy. O 21:00, o 23:00, o 01:00, o 04:00, o 6:00 v noci - no musíte uznať, že nie je nič príjemnejšie, ako keď sa vám po hodinách snahy podarí zaspať a oni vás aj tak zobudia. Ale ak si odmyslím, že som si nemal kde vystrieť nohy, stále mi niekto kopal so sedadla a všetky veci som mal pod nohami, tak som spal ako bábätko. A to aj napriek našej klimatizácii, ktorá cez deň chladila, v noci chladila, stále chladila a ... chladila a chladila. Ale prežili sme všetci. Nevieme, či prežil personál "benzíniek", ktorý videl 40 rozbitých ľudí, ako sa so zubnou kefkou v ruke tlačia na záchodoch s neprítomnými pohľadmi dívajucími sa do zrkadla a snažia sa v sebe nájsť ešte kúsok osobnosti, ktorá nastupovala do autobusu v Žiline. Ale nie všetko je také zlé, ako sa tvári. Veď naša spolužiačka Evka oslavovala v autobuse plnoletosť, a tak sa hneď otvorila jedna ... (čokoláda)... zakúpená na túto príležitosť. A hneď nám bolo všetkým dobre.

Naša prvá zastávka bola v Ríme. Dorazili sme, keď ešte celé mesto spalo, a my by sme najradšej spali s ním. No veľmi rýchlo nás prebralo tempo, aké nasadil náš sprievodca. Hnali sme sa ako na koňoch, pretože sme museli vidieť snáď asi všetky pamiatky v Ríme. Myslím, že ešte jedna a Rím by praskol. Chvíľu oddychu sme mali až pri Koloseu, kde sme sa hneď prejavili ako správni Slováci (prvýkrát a určite nie naposledy...) a s pouličnými predajcami sme zjednali aj nemožné. Dostávali sme veci - ako oni tomu hovorili - za kiss, teda zadarmo alebo inak za 2 eura. Naša radosť z nákupu a hrôza predajcov, ktorých sme pripravili o ich zárobok, na ktorý čakala ich početná rodina niekde v Bangladši, bola neopísateľná. Ovešaní náramkami sme nasadli do autobusu a naša krížová cesta Rímom bola pri konci. Čakala nás ešte jedna cesta trajektom a definitívne sme opustili kontinentálnu Európu. Cesta do kempu bola neustále lemovaná morom a pobrežím, takže sa bolo naozaj na čo pozerať a ja som ani nezaregistroval, že sme už v kempe. Niektorí po svojich, niektorí  na iných a iní bez svojich sa pozhadzovali z autobusu. Vzájomne sme sa ľutovali, až kým sa nám nepredstavil náš pobytový sprievodca. Vyzeral horšie ako my, vysvetľoval vtipnou formou prípravu nášho zájazdu a oboznámil nás s písaním knihy "1000 a 1 poloha v Karose". Myslím, že už vtedy by sme boli schopní napísať jej ďalšie pokračovanie. Ale privítal nás veľmi vtipne - oni by povedali že s južanským - my, že s teplým prízvukom. Časom sme zistili, že Luigi je naozaj maskotom nášho zájazdu. Po ubytovaní sa v našich hviezdičkových stanoch (...lebo väčšinou sa nám v nich točili hviezdičky nad hlavami...), bol náš pobyt poznačený kúpaním sa v mori, v bazéne, v daždi, v noci... na záchode v noci... Jednoducho, počasie hralo stále pri nás. Program sme mali naozaj, ale veľmi, veľmi, veľmi ...až...až moc bohatý... bohatý... až-až. Hneď prvý výlet - Palermo- krásne mesto, krásni ľudia... Ale nás aj tak zaujímali iba trhy. A zjednávalo sa naozaj tvrdo. Niekedy išla cena aj o 90 % dole. No čo, sme šikovní. Úplne iný zážitok bola návšteva katakomb. Stovky vysušených mŕtvol niekde v pivniciach naozaj vidieť neodporúčam, hlavne nie pred obedom. Ďalším krásnym mestom bolo Cefalú - turistický raj. Mali sme možnosť spoznať mesto 2x. Cez deň aj v noci. To nočné nám dalo možnosť zakúsiť neopakovateľnú atmosféru večerného života v talianskych letoviskách. Po príchode do kempu sme sa vždy snažili robiť niečo, čo by sa dalo za určitých okolností nazvať diskotéka. Bombónik bol však iba pred nami. Vulcano. Predstavte si MHD v Žiline. Máte ? Tak na ňu zabudnite, pretože medzi Lipardami, ktorých jeden ostrov je Vulcano, premávajú ako MHD jachty. Naozaj romantická plavba. Vulcano je ostrov sopečného pôvodu tvoreného sírou, takže podľa toho sme všetci aj voňali. Je mesiac po KOČAPe  a niektoré veci smrdia až doteraz. Vulcano je vlastne sopka, na ktorú sme mali možnosť vystúpiť. Kto si nedal dole strieborné mohol na tom zarobiť, lebo mu zožltli (že Rasťo ?). A u koho sa prebudili túžby ešte niekde zo živošíčnej ríše, mohol sa vykúpať v sírnom bahne. Čo vám to pripomína - hnedá, teplá hmota, s ktorou sme sa natierali po celom tele - dosť odporné, čo ? (Najväčšiu radosť mal asi náš Danuš - on také rád). Ale hneď sme sa okúpali v termálnej zátoke, takže všetko bolo O.K. Podaktorí si aj zajazdili, ale radšej nehovorím na čom. (Bola dobrá a rýchla, ale trochu stará a mali sme vydraté gumy - že Marek a Rado?) Snažili sme sa aj o komunikáciu, ale Taliani moc na jazyky nie sú, možno francúzsky, ale to sme tak trochu všetci. Moja komunikácia začínala pri How much  a končila pri Danke. Poslednou zastávkou bol Neapol - mesto s najväčšou kriminalitou. Od strachu nám všetkým stískalo ... peňaženkami (držali sme si ich naozaj pri tele). Až tam som zistil, že Taliani vlastne nemajú zákony o cestnej premávke, lebo ak auto nemalo ulomený aspoň nárazník, tak nebolo z Talianska. A prejsť cez cestu... to bol boj o holý život.  Myslím, že klaksóny vymysleli kvôli Talianom, tí trúbia veľa, všade a na všetko. To je asi ten ich spôsob komunikácie. A bolo to tu - Neapolské trhy. A až tam sme niektorí zistili, že predsa sú tu ľudia šikovnejší ako my. Kúpili ste už niekedy minerálku za 130 euro ? Myslím, že si ju ani neviete predstaviť..ani my sme si nevedeli. Ale tí, čo to zažili, majú aspoň peknú príhodu (tu by som mohol dať ich mená, ale neboli by asi radi). Stavy beznádeje sa striedali so stavmi nezadržateľného smiechu - taká je Neapol. Aj so svojimi Pompejami, ale toho by bolo už asi veľa.

Keď si spomeniem na tých 150 000 korún, čo ležali na stole, keď sme sa zbierali na Sicíliu... ach, to pokušenie... ale nestálo by za to prísť o ten zážitok nevidieť tú krásnu krajinu a hlavne so svojimi kamarátmi, aj keď sme si niekedy poliezli na nervy...

Všetkým udalostiam, na ktoré už nevyšiel priestor sa ospravedlňujem, hlavne našej strave, ktorá bola na.... zjedenie. A naše skutočné poďakovanie patrí p.p. Saganovej a Ádámovej za skutočne chápavý a priateľský prístup k nám. My sa za to odvďačíme peknými výsledkami v škole ... (aaaaach ja vtierka, mal by som dostať 1).