Študentská kvapka krvi | Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

	Pred siedmou pred nemocnicou boli len Andrea s Tomášom a keď odbila siedma hodina, boli tam piati aj s pani profesorkou Drábkovou. Ale po siedmej hodine náš počet začal narastať a už trvalo len chvíľku, kým sme sa všetci nazbierali. Väčšina z nás bola mierne nalačno a až Veronika, ktorá už bola 3krát darovať krv, nám ozrejmila, že by bolo celkom vhodné sa najesť, ak nechceme po odbere sa zviesť k zemi a počítať ovečky. Cestou sme stretli aj Andreinu triednu, ktorá sa zhrozila, že ju tam vidí. Že skôr by ona potrebovala dostať krv, ako ju dávať. No čo už...
Keď sme už boli všetci, vydali sme sa spoločne pred transfúznu stanicu. Pri vstupe sme si odložili do šatne bundy a dostali tie úžasné sexi modré návleky, do ktorých sa nohy istých mužských jedincov mali problém vmestiť.
Hneď na to sme začali vypisovať dotazníky. „Cítite sa zdravý?“ bola prvá otázka. Pousmiali sme sa a zaškrtli kolónku „áno“. Postupne začali byť otázky dosť zaujímavé a pri niektorých sme sa celkom dobre zapotili. Ale túto úlohu sme nakoniec všetci zvládli a mohli si ísť pýtať poradové číslo na odber krvi na vyšetrenie. Tak sme čakali a čakali a čakali. Až kým sme sa nedočkali. A práve tu sa začali naše cesty rozchádzať. Totiž... všetci sme neprešli. Niekto mal skrytý zápal, ďalší zas málo červených krviniek alebo jedna slečna nemala ešte výsledky histológie. A Naďa bola najlepšia – bola pod váhovým limitom.
	Ale aj keď sme neprešli všetci, naďalej sme držali spolu a jeden druhého podporovali. Po vyšetrení lekárkou sme sa plýžili krivolakými cestičkami tam, kde sme mali prísť takmer o pol litra našej vzácnej tekutiny. Asi na polceste bolo umývadlo s mydlom, kde sme si mali umyť obidve lakťové jamky. Potom sme pokračovali ďalej. Na konci našej chodbovej púte stáli 2 miestnosti, v ktorých sa to malo stať. V každej mohli byť traja „krvo-darcovia“. A tak sa to začalo ... Postupne sme sa všetci vyvolení vystriedali a podľa všetkého, niektorým nebolo všetko jedno. Hlavne výraz Zuzky nemal chybu.
Aj pani profesorka sa tvárila, že to je ako opraviť všetkým žiakom polročné slohové práce. Ale väčšina to zvládla bez „komplikácií“ a po keksíku a čajíku (a samozrejme dostaní 1,99 € stravného lístka :-D) sme sa pomaly rozpŕchli (tí odvážnejší aj do lavíc) ... A čo povedať na záver? Vôbec to nebolelo a ako sme sa všetci zhodli, najhoršie bolo mačkať pri odbere penovú loptičku. Pri konci nás už zalieval pot :-D Takže žiadny strach z ihly, len z penovej loptičky ;) A bol to naozaj krásny pocit urobiť dobrý skutok a za seba môžem prehlásiť: pôjdem znova. A môžem odkázať, že kto má na to odvahu, tak nech ide do toho, lebo ten pocit PO stojí za to...