Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

Prázdniny sa blížia ku koncu. Pre väčšinu študentov je to čas melanchólie a prichádzajúcej nostalgie, kedy so zasneným pohľadom spomínajú na dni slnečného voľna. Vidia sa opäť na pobreží a počujú šum mora, opäť pozorujú západ slnka spod Tatier...a tak nečudo, že podaktorým vypadne i nejaká tá slzička. Veď tikot ich vlastného budíka im stále intenzívnejšie pripomína, že o pár dní už budú sedieť v nanovo natretých laviciach s pohľadmi upretými na tabuľu a prečisťovať už značne zanesené mozgové závity. A my im rozumieme. Rozumieme, ale to je všetko. Lebo tento rok sa s nimi výnimočne nestotožňujeme. Naše tváre sú výrazne odlišné – nepokojné, veselé, vyškerené. Sú plné očakávania jediného dňa. Celé dva mesiace nám nevadil rýchlo letiaci čas, naopak. Boli by sme ho hnali dopredu aj sami, keby to šlo. Lebo zlatý klinec našich prázdnin mal prísť až na ich konci. Dvanásť dní krásneho študentského užívania si na exotickom ostrove Brač v Chorvátsku.

V našich vnútrach sa striedali všetky možné pocity, od nervozity, cestovnej horúčky, neskrotnej expanzívnej povznesenosti až po strach, že onen vytúžený deň ani nepríde. No zrazu znenazdania prišiel a bol tu – 28. august, podvečer. Pred školou sa hromadia napchaté vaky a cestovné tašky praskajúce vo švíkoch, zrolované karimatky a nafukovačky. Množstvo študentských tiel sa mihá vo vestibule, kontrolujeme si už najmenej sedemnásty raz doklady – pas, peniaze... chodbami sa rinie vzrušená vrava, iní nedočkavo vyzerajú prichádzajúci autobus. Toto všetko korigujú dvaja odvážni, na najbližších dvanásť dní jediní, velitelia a v istom zmysle rodičia – páni profesori Babál a Oberta, ktorí si celú túto akciu - pre nás gigantických rozmerov - vzali pod svoj štít. Autobus prichádza, nakladáme veci, počítame sa stále znova, škrtáme mená v zozname, sedíme v autobuse, poslednýkrát kontrolujeme svojich susedov, prehmatáme puzdrá s pasmi a peniazmi a vyrážame. Zbohom domov, dvanásť dní na teba budeme spomínať pri páliacom slnku na pláži!

Cesta autobusom nie je to pravé orechové pre osobnosti ako sme my, no pasujeme sa s tým. Statočne prekonávame zmeny klímy - žiaden mŕtvy, zranený, ba dokonca sme ani raz nemuseli zastavovať pre žalúdočné ťažkosti niekoho z nás. Rýchlo sa schýlilo k večeru, autobus sa ponoril do tmy a my do nie veľmi hlbokého a príjemného, ale predsa znesiteľného spánku. A noc plynie rýchlo. S niekoľkými zastávkami na hraniciach a sociálnych(niekedy aj prírodne situovaných) zariadeniach sa dostávame k prvému cieľu našej cesty, ktorá sa nám zdala byť prinajmenšom úmornou. Je sedem ráno a my sa trepeme z autobusu. Vyzeráme ani po prehýrenej noci, no na našich tvárach ešte badať zvyšky úsmevov.

Plitvické jazerá. Aj keď za začiatku neveríme, že našu únavu niečo presvedčí o jej zmysle, keď prechádzame popri azúrovo modrých priezračných vodných zázrakoch a veľkolepých vodopádoch, sme viac než spokojní. Svedčia o tom neustále nás oslepujúce blesky našich fotoaparátov. Obraz, aký sa nám naskytuje, si nikto nenechá ujsť, zvlášť, keď kráčame tadiaľ, kadiaľ sa kedysi preháňal bájny Winnetou!

Znova nastupujeme do autobusu, už veselší a povzbudenejší. Veď nás už čaká cieľ C!!!

Sme tu...(!) Po asi hodinovej ceste trajektom sme položili nohu na pevninu - ostrov Brač- Supetar. Ešte pár minút cesty k našej ubytovni a cestovaniu je koniec. Vychádzame z autobusu, naťahujeme dolámané kostry. Obzeráme sa: Čo to? Mokrá zem? – to sa nám nepáči. Domáca vychádza naproti a upokojuje nás priaznivou predpoveďou počasia...Kde je slnko?? Ach tak, je večer. Veď preto. A týmto večerom začína náš takmer dvojtýždňový raj na zemi.

Už v ten večer sme vyrazili do ulíc zmapovať miesta, kde budeme tráviť nastávajúce teplé noci, aj keď radšej nie príliš ďaleko, lebo po dlhočiznej ceste sme boli ešte mierne zmagorení a dezorientovaní, čo v neznámych uliciach a po tme nie je najlepšia kombinácia. Nevládali sme ani ponocovať, spánok doľahol rýchlo a nemilosrdne na každého z nás. Ale to bolo dobre, lebo v spánku čas ubieha tak rýchlo a my sa nevieme dočkať nového dňa.

Prvé ráno. Vychádzame z úkrytov – našich útulných apartmánov - a naozaj. Po včerajšej tme a vlhku ani chýru. Slniečko sa na nás usmieva. Aj my sa na seba škeríme. Pri raňajkách vstrebávame jedlo aj inštrukcie od profesorov, ale mysľou sme už v slanej vode. Náš program- o pol deviatej raňajky, odchod na pláž, obed dobrovoľný – kto zaváha ne-...-je., večera o šiestej večer. Program nám viac než vyhovuje. Bleskovo balíme veci a celá banda na čele s profesormi vyrážame. Ideme z jednej uličky do druhej, sú strašne chutné a všetky na vlas rovnaké. Sledujeme aj tropický porast za komentárov pána profesora Obertu: „Naľavo vidíte bobkový list, napravo sa môžete pokochať granátovými jablkami.“ Nadchýname sa. „Kochať sa môžete len očami.“ Už sa nenadchýname. Prichádzame do prístavu. Sme zoznamovaní s bankou, „mjeňjačnicou“ , potravinami, jednou plážou, druhou plážou, ... až je ťažko si vybrať. Polovica nás obsadzuje jedno mólo, vytvárame domáce prostredie, až majú domorodci pocit, že sú turistami. Sme jednoznačne v prevahe. Zvyšok sa roztrúsi kade- tade. Cítime prvé kvapky vody a hromžíme, že skokan si na svoj prvý skok vybral miesto pol metra od nás. Oplácame mu to, skáčeme tiež. Voda je skvelá, slnko je skvelé, atmosféra bez chyby.

Takto vyzerá deň za dňom. Večery sú, samozrejme, trochu iného charakteru, hoc' tiež sa jeden od druhého výrazne neodlišuje.

Jeden deň bol predsa len trochu iný a nedá mi ho nespomenúť... zmenili sme pôsobisko a šli sme sa opaľovať na najkrajšiu pláž stredomoria menom Bol. A veruže bola pekná.

Dni ubiehali rýchlo, až sme ich nestíhali sledovať. Všetky boli plné oddychu, zábavy, aj keď nie všetky tak celkom plné slnka. Mali sme kde spať, čo jesť, more, vzduch, čo sme si viac mohli priať? Azda len dvojnásobne dlhý pobyt, to však nebolo možné vzhľadom na to, že sme zaplatili len za jeden a zadarmo ti dnes nikto nič nedá. A navyše sa nás už nevedela dočkať ostatná časť osadenstva(tá menej opálená), nachádzajúca sa v iných zemepisných šírkach a dĺžkach. Teda sme neprotestovali a v deň odchodu sme pokorne opustili pamätné priestory. Nechali sme tam však kúsok nášho elánu. Ale...niečo za niečo – vzali sme si so sebou trochu bračskej atmosféry, ktorá v nás toľko vyvolala.

Čo dodať na záver? Bolo nám fajn. Navštívili sme, čo sa navštíviť dalo, i sme ochutnali, čo sa ochutnať dalo. Hlavne jeden nápoj si získal naše chuťové bunky... Naše albumy sa naplnili množstvom nás kompromitujúcich fotografií, ktoré odrážajú nielen skvelé zážitky, ale vyjadrujú i to, akými sme sa počas dvoch rokov a hlavne týchto dvoch týždňov stali blízkymi.

No a neopomenuteľná vďaka patrí, samozrejme, našim dvom skvelým profesorom, p.prof. Obertovi a Babálovi, ktorí si zobrali na zodpovednosť takmer štyridsať bláznivých študákov a zvládli to bezchybne, hoc' nemôžem povedať, že by sme im to uľahčovali. Každopádne sme sa snažili, no dokonalý nie je nikto. Teda ĎAKUJEME, že ste s nami znášali dobré i to menej dobré a pomohli nám tak nájsť cestu k sebe navzájom.