Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

Oficiálny názov to malo Kurz ochrany človeka a prírody. Bolo to v Tatrách a boli sme tam aj my-21 kociek z 3.b s dvoma dozormi. Trvalo to od utorka do soboty a bolo nám dobre. Toľko teda na úvod, aby to bolo každému jasné, o čo vlastne išlo a teraz o inom. Dovolím si citovať jednu z účastníčok: "Sme asi sprostí ako tága, keď máme také štastie na počasie."

Až do piatku bolo každý deň slnečno a pomerne teplo (veď sme si aj zanadávali, že sme niesli zimné bundy, svetre... a máločo z toho použili), a tak sme nemali žiadne výhovorky a v stredu sme všetci vyšlapali na Kriváň. Nuž, záživné to nebolo, ale výhľad bol pekný (toľko môj osobný názor) a opäť citát (asi z polovice cesty) : "Veď keď sme už tu, tak sa nevrátime. Ide sa ďalej." Ďalší deň bola "oddychovka" : Skalnaté pleso a Lomnický štít, aby sme nabrali sily na piatok - Rysy. Oproti Kriváňu to bolo - prechádzka nie, ale niektorí vyniesli na Chatu pod Rysmi vrecká s "kadečím" a aj cesta bola iná - stretli sme reťaze a sneh a zhora sme nakukovali Poliakom do údolí. Výhľad bol naozaj pekný. Takto sme teda 2-krát vyšli do výšky 2500 m, o čom by mohli rozprávať naše topánky... Ale príroda je ochránená! A človek... Bývali sme v chate na Popradskom plese (cestu zo Štrbského sem poznáme dokonale, prešli sme ju 5-krát) a hoci sme boli prekvapení na nie celkom tradičné ubytovanie (spacáky a karimatky), trochu nás prekvapila miestnosť, kde sme spali.

Bola to najvyššie položená miestnosť v chate, liezlo sa do nej po železnom rebríku a tí vyšší si obúchali hlavu, mala tri malé okienka a nebola zrovna veľká. Ale zmestili sme sa - spolu s batohmi - 21 karimatiek sme poukladali okolo stien a uprostred zostalo ešte miesto pre topánky.

Hovorí sa, že študenti znesú všetko, ale koniec koncov, po tom ako jeden zo spolužiakov odhalil svoj skrytý talent na vysávanie a vsetci sme sa "rozložili", bolo to "kewol". Pôvod tejto citoslovcie by ste museli ísť hľadať tam (a tak isto aj nové významy slova plazma). Potom prišla sobota a máš ho vidieť! Aj Tatrám bolo smutno. Spočiatku len oblaky, ale potom začalo pršať, a tak sme batohy zverili autu a odšlapali sme na Štrbské sami. Odtiaľ zubatým vláčikom do Štrby a odtiaľ obyčajným do Žiliny. A zrazu nám bolo akosi teplejšie a aj slnko vykukovalo... a tešili sme sa na nejaké "normálne" (rozumej varené) jedlo.