KOČaP - Španielsko - 3.B

Získava spomienky z nového sveta,
každý sa teší sa malé dieťa...
Cesta konca - kraja nemala,
no v sobotu podvečer konečne zastala.

A v Španielsku rata - rata,
otvárajú sa nám vráta.
Piesok sypký, more slané,
pre nás veci nepoznané.

Víchor šumí, more žblnká,
zaleje nás veľká vlnka.

Ako v raji sme si nažívali,
radosť veľkú prežívali.

Kto však zaspal na raňajky,
ostali mu iba paradajky.
Na večeru, voľky - nevoľky
zakaždým len slané hranolky.

Neposlušní zaplatili za svoje chyby,
takmer ich zožrali španielske ryby.
Ak vám ešte váš dych stačí,
presvedčte sa, nech sa páči...

KOČaP 2003 (Spain,Costa del Azahar,Oropesa del Mar) 11.9-22.9.2003 alebo OKOLO EURÓPY ZA 12 DNÍ (3.A,3.B,3.D,3.E)

Tento KOČaP bol asi jedným z najmasovejších kurzov v celej histórii. Zúčastnil sa na ňom neuveriteľný počet študentov zo 4 tried! Zaplnili sme celé 2 autobusy, ktoré sa s nami vydali na strastiplnú 3-dennú cestu naprieč Európou. Predstava hrôzostrašná, ale čo by sme nespravili preto, aby sme mohli ochraňovať prírodu a spoznávať kultúru v ďalekom Španielsku! Napokon, určite to stálo za to...
3.D Babská jazda
Tak toto označenie môžete brať úplne doslovne, pretože na Kočap sme sa vybrali v zložení čisto dievčenskom pod velením našej triednej profesorky p.Petrovajovej. Naši hoši sa od nás oddelili z nejakých doposiaľ nezistených dôvodov, niekedy...nikto si už ani nepamätá kedy. Naša cesta sa začala ešte vo štvrtok v škole. Na 1.hodine visí vo vzduchu závan nervozity. 2.hodina-nervozita sa stupňuje. 3.hodina - napätá atmosféra by sa dala krájať nožom. 4.hodina - tu už nôž nestačí -potrebovali by ste aspoň motorovú pílu. 5 hodina - na podobné úvahy už nie je čas TREBA BALIŤ! Preteky s časom sa začínajú. Všetci to našťastie stihli, a tak o 14:00 stojíme nastúpení pred autobusom, opadáva z nás stres a tony batožiny. Keď sa konečne zorganizujeme a každý si nájde miesto na sedenie, zisťujeme krutú REALITU: tento malý priestor (cca 1m3 ) sa nám stane domovom na najbližších 49 hodín. Jedinou výhodou oproti cestujúcim v druhom autobuse bolo, že máme klímu. Až neskôr sa ukázalo, že to až taká výhra nebola. Naša klíma totiž smerom do uličky varila a pri okne mrazila - jednoducho z nás robila polotovary. Cesta ubiehala a prišiel zlomový bod - Piešťany /prišiel skoro, a to bol aj zámer, že 3.A:. S blížiacim sa večerom stúpala dobrá náladička a s ňou aj obavy z noci. Vyspať sa v autobuse, tak to nie je až také jednoduché. Vyspať sa kvalitne a dosýta? - radšej zabudnite. Spali sme rozložení všade a všetkými spôsobmi: na okne, na schodoch, nad motorom, pri smetiach, pod sedadlom, na pvc fľašiach, na niekom, v objatí, hlava na nohách a opačne...skúsili sme asi všetko. A výsledok ? NULOVÝ. Tak krásne zničených nás vždy zobudili ľudovky o štvrtej ráno - šoféri boli strašne milí a splnili, čo nám len na očiach videli, napr. nás zamkli v autobuse a podobné vychytávky. :Jedinou záchranou bol deň strávený v Monacu a Barcelone. Bez toho by sme dve noci v autobuse už asi len tak nerozchodili. Príchod do Monaca bol tragédiou pre obyvateľov a komédiou pre nás. My sme sa bavili na ich účet, aj tak ho tam majú všetci dosť plný. Tí miliardári nám ukazovali divné posunky, ako "Kto vás sem pustil?" - šoféri nechápali. Podarilo sa nám totiž zablokovať celú premávku a každá ďalšia zákruta sa javila ako istá smrť. Problém bol v tom, že náš bus bol príliš veľký alebo ich uličky príliš malé. Zázrakom sa nám podarilo dostať až do centra a mohla začať celodenná "exkŕžn". Monaco bolo úžasné, takisto Barcelona, len škoda,že sme ju prebehli rýchlosťou F1. Zobúdzajúci sa Španieli a ľudské "sochy" parádne zízali na dav študentov, ktorý sa valil cez La Ramblu. (Katkés-La Rumplu:. Táto ulica bola plná sôch - zamaskovaných ľudí, ktorí tam nehybne stáli 1h ,5h ,celý deň. Boli to naozaj profesionáli, nenechali sa vyprovokovať ani od nás -a to je výkon, lebo my sme tiež profesionáli (ale v lezení na nervy). Od nášho cieľa nás už delil iba krôčik = 100km. Situácia v autobuse sa vyostrovala, cítili sme sa ako sardinky. Nebolo už čo piť, jesť ani čo dýchať. Každý si strážil svoj vzuchový priestor a napádal ostatných: "Nedýchaj veľa!" Klíma nás zase raz zachránila. Poloomráčení sa dostávame do Oropesy. Konečne. Postupne sa ako-tak preberáme a aklimatizujeme - to nám išlo veľmi rýchlo. Pozitívnym prekvapením bola večera - našli ste na nej asi všetko, dokonca aj hranolky (to nadšenie nás po 7 dňoch ich jedenia prešlo. Už po treťom dni sme ich nemohli ani cítiť.) Nasledujúcich 7 dní utieklo ako H2O. Naplno sme si užívali nič nerobenia, slnka, mora s 3m vlnami, piesku - mali sme ho úplne všade, plavčíkov (cruz roja) a exkluzívneho ubytovania. Nemalo to ďaleko od raja. Voľné chvíle sme si vypĺňali súťažami a hrami, napr.tú v opaľovaní bezkonkurenčne vyhrali ZuzHviz+Erix,tú v hádzanej a orientačnom behu do apartmánu zase 6+1company. Z piesku sme stavali neuveriteľné výtvory:morské panny, koloseá, pyramídy...a konala sa aj obdoba 24h.futbalu. SLOVAKSvs.LIFEGUARDS. Kto vlastne vyhral? Netušíme. Pokojné večery sme si krátili...čiernym Petrom a najčastejšou činnosťou bolo otváranie.....dverí. Videli sme pravú coridu, s naším ukecaným sprievodcom sme robili kultúrne obchôdzky mesta a navšívili pravú latino disco party. Spoznávali sme mentalitu Španielov a Španielska (Abdul ,Mahmad ,Arrašid:) a chýbalo len málo a už sme mohli byť na dovolenke v Maroku. Ale nevyšlo nám(im ) to. SAKRA! Zážitkov máme nekonečne veľa a obľúbeným heslom sa stalo "Čo pot to perla, čo roh to pasák". Keby sme mohli, tak tam ostaneme naveky, ale URČITE by nám bolo smutno za GVO. Tak sme sa radšej rozhodli (boli sme donútení) vrátiť sa. Na ceste späť sme si ešte urobili zastávku v Nice (čítaj NAJS), kde sa nám ujo z prístavu vyhrážal, že zavolá políciu. Tí Francúzi sú akísi agresívni! Vyšľapali sme si okolo 1000 schodov na hrad, ktorý hradom vlastne ani nebol, okúpali sa v azúrovom ľadovo - studenom mori, urobili posledné masové foto (dokonca sme sa všetci zmestili na jednu fotku ) a hor sa domov! Naše pocity boli neopísateľné, zážitky hlboké, ale nechuť vrátiť sa späť do školy asi najväčšia. Za tých 12 dní sme toho stihli naozaj veľa:najazdili tisícky kilometrov, prešli cez 6 krajín, spali minimálne, zjedli tony hranoliek, vypili litre slanej, sladkej a inej vody a oslávili jednu 18nástku (že,Marek). Tak to všetko sa dá stihnúť, stačí len chcieť. A my sme si Španielsko chceli poriadne užiť!....takže VIVA ESPAŇA Muaaaaa ARRIVA, A BACHO, A CENTRO, A DENTRO

Španielsko 2003 (3. A, 3.B, 3.D, 3.E)

Prázdniny sa skončili, ale nikomu nevadilo, že musíme opäť nastúpiť do školy. My sme si totiž prázdniny predĺžili dovolenkou. Tých pár dní v škole sme sa na nič nesústredili, všetci sme čakali, kedy už bude 11. september (nie však z obavy pred teroristickými útokmi). Tento deň sme odchádzali na dlho očakávaný KOČAP (tešili sme sa naň už od prváku). Vo štvrtok, v deň odchodu, sme sa stretli na autobusovom nástupišti a rozmýšľali, či sa autobus vôbec pohne pod váhou našej batožiny. Kým sme prišli na rakúske hranice, boli sme už ako-tak usadení. Prvú noc sme prežili celkom fajn, aj keď sme sa veľmi nevyspali (nájsť si polohu, v ktorej by nás nič netlačilo či netŕplo, bolo priam nemožné). Na druhý deň okolo obeda sme boli v Monaku, ktoré nám tak učarovalo, že väčšina nechcela ísť ďalej, s pokojom by tam zostali. Ale keďže sme tam nemali kde bývať, nastúpili sme opäť do autobusu a pokračovali v ceste. Druhá noc bola ešte "lepšia" ako tá prvá. Naši milí páni šoféri nám každé dve hodiny zasvietili, aby sme sa náhodou nebáli. Ráno nás zobudili o 5.30 hlasnou hudbou, lebo sme si išli prezrieť Barcelonu. Z tej sme moc nemali, keďže sme ešte napoly spali. Chceli sme sa dostať čo najskôr do nášho cieľa. Ten sme dosiahli okolo 16.00. Keď sme videli náš hotel, skoro sme spadli na zadok. Ani vo sne sme nedúfali, že bude taký veľký a pekný. Druhá polovička však nebola taká nadšená (nebývali sme totiž spolu, ale v dvoch hoteloch). Rýchlo sme sa nasťahovali a išli sa okúpať. More sme mali hneď pri hoteli, stačilo prejsť cez cestu. Videli sme ho aj z balkóna, takže tu sme trávili väčšinu voľného času. Zvyšok sme na pláži chytali bronz, hrali sme volejbal alebo zisťovali slanosť morskej vody. Ale urobili sme si aj výlet do Periscoly a Valencie a večernú exkurziu po našom meste (Oropesa del Mar). Najlepšie však boli večery. Sedeli sme na balkóne, kecali a ak prišla návšteva s gitarou, tak sa aj spievalo. Už by k tomu dobre padlo len vínko, ale keďže to bola školská akcia, odpustili sme si ho. O polnoci nás prišli skontrolovať naše milé pani profesorky, ktoré skontrolovali, či sme všetci na izbách (či nás nie je náhodou viac), či máme všetky končatiny (keby si chcel na nich pochutnať nejaký morský živočích inšpirovaný Čeľusťami) alebo či sa u nás nenachádzajú nejaké tekutiny, ktoré by nám mohli spôsobiť bolesti žalúdka a hlavy. Navštívili sme aj diskotéku, ktorá sa niektorým páčila viac a niektorým menej (keď za 3 hodiny počujete niektoré pesničky aj trikrát, je to zážitok. To asi preto, aby sme sa naučili španielčinu). Dorozumievali sme sa buď anglicky, alebo rukami a nohami, ale vždy sme to nejako dobojovali. Po siedmich dňoch nádherného pobytu sa nám nechcelo odísť. Naposledy sme sa zviezli výťahom (aj keď sme bývali na 1. a 2. poschodí), naložili batožinu a vydali sa na tú 1500 km cestu späť. Urobili sme si osemhodinovú zástavku v Nice vo Francúzsku, tam sme sa naposledy okúpali v mori a už nás čakala len cesta do Žiliny. Väčšina z nás stihla v Rakúsku prechladnúť, takže nás v škole bolo pomenej, ale nám to nevadilo (pani profesorky sa však netvárili nadšene). Bola to perfektná dovolenka, na ktorej sme spoznali veľa milých ľudí (o väčšine účastníkov by som ani nepovedala, že chodia k nám na školu, ale teraz sme kamaráti). Ešte aj teraz si sem-tam spomenieme na slniečko, ktoré nás hrialo, na more, v ktorom sme sa kúpali, chýba nám aj ten piesok, ktorý sme mali všade. A nakoniec to najlepšie. Všetci veľmi pekne ďakujeme našim pani profesorkám, Klimašovskej, Sadloňovej, Hanovej a Petrovajovej, ktoré mali odvahu zobrať si nás na krk a celé to zorganizovali.