Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

Školský rok 1999/2000 strávil Matúš Babinec, študent terajšej 4.B, v Japonsku. Spýtali sme sa ho na jeho zážitky a dojmy s tejto exotickej krajiny.

Kedy a na základe čoho si sa rozhodol ísť do Japonska a prečo práve tam?
Štúdium mi umožnila organizácia Rotary. Pôvodne som chcel ísť v 2. ročníku do USA, čo mi však nevyšlo. V treťom ročníku som mal na výber medzi Brazíliou, Mexikom a Japonskom. Rozhodol som sa pre Japonsko, pretože mi pripadalo ako najexotickejšia krajina. Odcestoval som koncom augusta 1999.
Žil si v japonských rodinách, ako si sa s nimi dorozumieval?
S prvou rodinou to bolo lámanou nemčinou, neskôr, keď som sa naučil pár slov po japonsky, komunikoval som aj v japončine. Učil ma americký učiteľ na škole, a tak som vďaka nemu postupne zvládol prvých pár fráz.
Aké vládli vzťahy v rodinách - nekládli na teba prísne požiadavky?
Vzťahy boli veľmi priateľské, príkazy a zákazy boli minimálne, vedeli, že pochádzam z inej krajiny a že som "iný".
Ako ťa prijali spolužiaci v škole?
Najskôr som bol pre nich "exotickým tvorom", postupne si na mňa zvykli a komunikovali sme spolu trochu po anglicky a trochu po japonsky.
Ako vyzerá škola v Japonsku?
Učí sa každý deň po 6 hodín a každú druhú sobotu po 4 hodiny. V poobedňajších hodinách sú povinné rôzne školské kluby, ja som navštevoval ping-pong a plávanie. Učilo sa samozrejme len v japončine, približne po troch mesiacich som zvládol základy japončiny.
Aké športy sú v Japonsku obľúbené?
Hrávajú aj futbal, softbal, baseball či ping-pong, medzi typicky japonské patrí karate, kendo (boj s drevenými mečmi), judo, kjudo (tradičná japonská lukostreľba), sumo a ďalšie.
Akí sú Japonci ako národ? Sú skutočne takí pracovití a skromní, ako sa hovorí?
Áno, je to skutočne tak. Snažia sa urobiť všetko naplno v rámci svojich schopností. U nich neplatí - čo nemusím, neurobím. Práca je pre nich jedným zo zmyslov života.
Aké miesta si navštívil počas svojho pobytu?
Žil som v meste Fukushima. Navštívil som Tokio, Sendai, Kyoto a Hirošimu. Inak som pobudol aj dva mesiace v rodine budhistického mnícha. Tam som videl aj typické japonské stolovanie - sedenie na vankúši pri nízkom stolíku, používanie paličiek miesto príboru a podobne.
Aké si mal kontakty so Slovenskom?
V meste, kde som žil, neboli ďalší slovenskí alebo českí študenti. Spočiatku boli problémy s pripojením na internet v škole, avšak organizácia, ktorá mi cestu zabezpečila, sa cez Rotary kluby starala o zahraničných študentov. Tým mi umožnila aj prístup na internet v prvých mesiacoch. Tak nebol problém komunikovať s priateľmi a známymi.
Zažil si tam aj nejaké kuriozity, prípadne komické situácie?
Po príchode som bol veľmi hladný, keďže som nevedel jesť s paličkami, ale núdza ma naučila aj tomuto netradičnému spôsobu konzumácie jedál. Prekvapilo ma, že na toaletu používali špeciálne papuče len na tento účel. Určité problémy pri ceste do školy bicyklom mi spôsobovala jazda v ľavom jazdnom pruhu (sprvoti som si to hasil po pravej strane v protismere).
Naučili ťa tvoji domáci aj nejaké tradičné umenia?
Učil som sa shodo, čo je umenie písania japonských znakov štetcom na papier, skúsil som ikebanu - aranžovanie kvetov. Skúsil som aj kendo, obišlo sa to bez úrazu.
Na základe svojich skúseností chcel by si žiť v Japonsku natrvalo?
Určite by som sa tam chcel vrátiť, nie však žiť, pretože život Japoncov mi pripadá veľmi jednotvárny.
Môžeš sa podpísať v japončine?

K fotografiám: Na prvej fotografii je Tichý oceán, v ktorom vidíme vlnolamy. Na druhej snímke je zachytený Dóm v Hirošime, nad ktorým vybuchla atómová bomba. Tretia snímka predstavuje chrám v Kyote, v ktorom je najväčšia socha Budhu v Japonsku. Predposledná snímka zachytáva symbol Japonska - východ slnka na hore Fuji. Nuž a posledná fotografia predstavuje tradičné japonské koláčiky mandju.