Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

V školskom roku 1998/1999 sme dostali do tried ponuky, kam by sme chceli ísť v rámci "Kurzu ochrany človeka a prírody". Výber bol zo začiatku skutočne široký - Elba (Taliansko), Francúzska riviéra a pobyt v Chorvátsku, ktorý nám mohla sprostredkovať naša spolužiačka K.V. Neskôr sa od Francúzska upustilo a cestovná kancelária ponuku Talianska zrušila. Takže výber zahraničnej krajiny pre náš pobyt nebol až taký nezvládnuteľný.

Po príprave v Žiline spočívajúcej v nakúpení potravín (bolo sa treba chrániť pred hladom) a zaobstaraním kvalifikovaného žiakodozoru a kuchyňodozoru sme sa mohli tešiť na cestu.
Čas odchodu 10.9. o 16 00 by bol na čas, len sa muselo čakať na jedného dochádzajúceho žiaka, ktorý ostal trčať v zápche medzi štrajkujúcimi kamiónistami (to som bol ja). Tak sme vyrazili o hodinu neskôr. To ale vôbec nemenilo vysokú hladinu entuziazmu našej turistickej skupiny. Veď počasie u nás predpovedalo krásny slnečný pobyt. Cesta nám ubiehala veľmi dobre. Zábava ako má byť a úsek po diaľnici pre autobus, ktorý si zatiaĽ spokojne priadol, nebol problém. Cestou sme sa zastavili v Bratislave po spolužiačku A.B., ktorá práve priletela z Grécka. Stihla to vďaka nášmu meškaniu (ten štrajk bol predsa aspoň na niečo dobrý), lebo aj jej lietadlo letelo dlhšie ako malo (S). Teraz sme už v kompletnej zostave mohli opustiť rodné Slovensko.

Na hraničnom prechode s Maďarskom sme absolvovali pasovú kontrolu, ktorá trvala nesmierne dlho, a tak padali vety typu : "Viete, prečo mu to tak dlho trvá? - Lebo je z Maďarska!!!..." No a keď konečne ten colník zistil, že je všetko v poriadku, pokračovali sme v ceste. Po niekoľkých "zdravotných" prestávkach sme sa rozospatí dostali na hranice Chorvátska. Tu to šlo v pohode. Priam bleskovo. Nie ako v M... A už začína svitať a mi stále ideme. No našťastie stále po rovine. V rámci úsporných opatrení sa systematicky vyhýbame diaľniciam a putujeme cestou-necestou po "Golanských výšinách", kde okrem skál, horúceho vzduchu, zdochnutých psov a rýb nenájdete nikoho. Nálada akosi zmizla, akonáhle sa náš bus dostal do hôr. Do kopca 40 km/h a z kopca ešte o čosi pomalšie, brzdiac motorom, aby sa podľa vyjadrenia nášho All Star šoféra neprehriali brzdy. V 22 hodine monotónnej cesty a opuchnutými končatinami padajú zaujímavé frázy a vety : V.M: Kedy tam už budeme? D.B: Na tejto rakve? Nikdy. Alebo: Ja spácham samovraždu. Už sa to horiace brzdové obloženie nedá dýchať. No v tom sa zjavuje Split a sme vykúpení.

Ihneď sa naloďujeme na trajekt. Sedíme na hornej palube. Príjemný morský vánok nám veje do tvárí a slnko nás milo hladká. Nádhera. Po 45-minútovej plavbe sa zjavuje mestečko Supetar a nás vítajú naši hostitelia Vuškovičovci. Po výstupe na kopec, na ktorom sa rozprestieralo toto malé mestečko, sme sa ubytovali v dvoch vilkách s izbami po 2, 3 a 4-och. Krása. Niektorým sa ušla izba aj s terasou a priamym výhľadom na Jadranské more.

Hneď v prvý večer sme sa odobrali do centra a namierili sme si to na diskotéku. No keďže sme boli unavení, tancovali len vytrvalejší jedinci.

Na druhý deň ráno sme sa nemohli dočkať "intenzívneho kontaktu" s morom. No cieľavedome nás brzdila pani profesorka B.P.(nemýliť si s British Petroil) a držala nám prednášku o kolektívnom odchode, alebo o takom niečom. Tvárili sme sa tak, ako sa dokáže tváriť 16-ročná mládež. Zbehli sme dolu a rôznymi "brutálnymi" skokmi skáčeme strmhlav do mora.

O tom, že voda je skutočne výborná, no slaná, ako len voda v mori môže byť, sme sa presvedčili všetci. Spočiatku nám voda v očiach a kamene na skalnatých plážach vadili , ale potom nám to bolo naozaj jedno. Poniektorí sa oddali slnečným lúčom a chytali bronz (tí neopatrní si to večer rytiersky odtrpeli) a iní radšej holdovali hádzaniu kameňov, spolužiakov a českých turistov z móla.

Slanú vodu z opálených tiel bolo treba niekde zmyť. Skvele k tomu poslúžila neďaleká sprcha alebo krásne bazény z hotelov Kaktus či Palma. No a keďže sa hlavná turistická sezóna skončila, nikto proti tomu nič nenamietal.

Z pláže sme sa vracali príjemne unavení, a tak po chutnom obede nasledoval poludňajší spánok. Po ňom opäť jesť (nie je to bomba?). Najhoršie to bolo pre službu, tá čelila riadom a vechťom, no bolo to "prežiteľné".

Večer, keď zapadajúce slnko zaplavilo celé pobrežie červenou žiarou, sa časť z nás pobrala do zátoky na mólo s lavičkami. Patrične vyzbrojení s gitarou a skvelými nápojmi sme sa zabávali a spievali rôzne piesne sprevádzané akordmi v podaní A.S. (vie zahrať totálne všetko!). Hudba v tme splývala s hviezdami na jasnej oblohe a svetlami z mesta, ktoré sa odrážali na pokojnej, občas teplým vánkom sčerenej hladine. V tej chvíli som pochopil, prečo ľudí tak priťahuje more.

Na druhý deň, keď svitlo ráno sme sa vydali na Bol. Je to výbežok do mora posypaný malými hladkými skalkami a tyrkysovým morom. Cestou sme sa zastavili na Vidovej hore. To je miesto dosť vysoko položené v horách s vysielačom, nejakou chatrnou chatou a pomníkom pre padlých hrdinov druhej svetovej vojny. Niet lepšieho miesta pre priaznivcov letov na rogale, paraglidingu a rôznych iných samovrahov.

Nasledujúce dni sme venovali aj športovej činnosti. Odohrali sme turnaj štyroch (výkonnostne, pohlavne, hmotnostne i výškovo) zmiešaných družstiev. Bolo to nepochybne zaujímavé, pretože napríklad po ledva preservovanej lopte nasledoval nekompromisný a nechytaťeľný smeč ligového hráča (wow!).

Tak podobne plynul čas ostatných dní, presýtených smiechom, slnkom a radosťou z každej prežitej chvíle. Posledný večer naši hostitelia zorganizovali príjemné rozlúčkové posedenie spojené s večerou, kde sa podávali na grile odborne opražené ryby so šalátom a prípitkom ("toto by som si ešte rád zopakoval").

A tak nadišiel (tak nenávidený) deň odchodu - rozlúčka s hostiteľmi. Trajektom sme sa prepravili do Splitu. Nešlo to tak jednoducho, lebo naša "rakva" mala nízko podvozok a vďaka prílivu nemohol náš povoz vyjsť z trajektu von. Našťastie námorníci si sním poradili aj napriek svojmu hurónskemu smiechu.
V meste sme štyri hodiny objavovali krásy mesta, minuli posledné imanie a v melancholickej nálade plný dojmov a spomienok opustili letovisko, smerom domov. Cestu späť sme "urobili" o 5 hodín rýchlejšie(???). Tento neuveriteľný rekord sme nazvali paranormálnymi javmi.

Príchod do Žiliny 19.9.1999 o 1200. Takto skončil náš KOČaP. Škoda že si to už asi nebudeme môcť zopakovať. Ale veď aby mohlo začať niečo nové, musí iné skončiť, nie?