Akadémia 2007 - PRINC

25 February, 2008 - 23:59 — webadmin

7. máj 2007 a 26. jún 2007, Bábkové divadlo, Žilina

*Problémy nie sú malé a veľké ... jednoducho sú len problémy...* Toto bol light motív hry, ktorá mala premiéru v máji 2007 v Bábkovom divadle a zaznamenala 2 generálky, premiéru a 7 repríz. Problémy mladých ľudí sme pretransformovali do šiestich obrazov. Poukazovali na tie zdanlivo banálne, ako je neobľúbenosť v kolektíve rovesníkov, prípadne snaha o získanie si kamarátov, mamonárstvo, striedavo s tými spoločensky závažnejšími: anorexiou, prostitúciou, závislosťou na drogách, šikanovaním, alkoholizmom či domácim násilím... V pozadí rezonovali problémy rodičov a detí, teda téma, ktorá je nevyčerpateľná. Všetky tieto problémy konfrontovali hlavné postavy scénok (Palko Trávnik ako šprt, Dominika Gjerová = drogovo závislá prostitútka, Matej Dolník – mamonársky synček, nazývaný aj „Zalovený“, Natálka Řeháková ako anorektická baletka, Roman Urban/ Kubo Šalaga ako agresor, Lucka Syptáková a Jožko Košiar ako bezdomovci) s niekým, kto vyzeral ako z inej planéty. S chlapcom, ktorý ničomu nerozumel. Postava Princa (hral ho Števko Trnka) zobrazovala čisté ľudské city. A presne o tom hovorí aj druhá časť light motívu našej hry: *"Niektorí však majú veľké šťastie a stretnú toho, kto im ukáže ako si nájsť svoje miesto medzi tŕňmi."* Pomyselné tŕne reprezentujú zlé ľudské vlastnosti, spoločenské problémy, no jednoducho všetko, čo nás môže v živote trápiť.
Keby som mala hovoriť o tom, čím bolo toto predstavenie iné ako tie predošlé, určite by to bola živá kapela, ktorá sa zúčastnila predstavenia ako akýsi pozorovateľ. Päticu hudobníkov pod vedením Zuzky Martinčekovej tvorili žiaci našej školy : Sia Štefková, Radovan Smolka a vtedajší deviataci, dnes už študenti konzervatória: Šimon Švidraň a Matúš Tomala. Ďalšou novinkou je bezpochyby aj to, že okrem línie príbehu Princa sa v hre nachádza aj druhá nemenej podstatná a tou je motív divadelného súboru kočujúceho mestami a dedinami a rozprávajúceho príbeh, napísaný ich principálom (stvárnil ho Tomáš Ďurana). Ich nechuť hrať, ktorá je mimochodom nám úplne cudzia, zobrazuje mnohých hercov, ktorý berú svoje povolanie len ako zdroj obživy. Často nám o tom rozprávali zamestnanci divadla. Vraj sa na nás vždy tešia, hlavne na chuť, zanietenosť a radosť z hrania. Veď ochotník sa po rusky povie „ľubiteľ“, povedal režisér Tóno Šulík na našu adresu a, samozrejme, na adresu všetkých amatérskych hercov, ktorí hrajú divadlo s láskou. Principál sledoval predstavenie z rebríka a občas do neho aj zasiahol. Celé to pôsobilo tak, že je snáď jediný, komu záleží na tom, aby bol príbeh chlapca vyrozprávaný čo najlepšie. Myšlienku sme sa snažili zvýrazniť aj tým, že všetci herci mali rovnaké meno a veľmi podobný kostým, ako keby to bol jeden unudený znechutený herec. Len Princ bol akýsi iný, celý v bielom a zaujímajúci sa o svet okolo seba, vnímajúci problémy iných, hľadajúci cestu, hodnoty života, priateľstvo stelesnené v postave líšky (v podaní Katky Královej), a samozrejme, lásku, v podobe ruže - Janka Majsniarová. (Mimochodom prvá postava v akademickej histórii, ktorá bola na javisku počas celej hry, a napriek tomu nepovedala ani jediné slovo. Veď ani nemusela. Slová sú niekedy zbytočné.)

Kto bol vlastne ten Princ? A prečo si nás všetkých skrotil? Človiečik v „bielej vestičke a obtiahnutých nohaviciach, čo vyzerá ako kuchár“, naivný, neskúsený, chápavý a čistý? Alebo snáď mimozemšťan, či len predstava tak trochu „streleného“ principála? Tak to sme nechali na divákov a poviem vám, reakcie boli naozaj rôznorodé. Niektorí v hre videli seba a iní v pozadí nadčasovú knižku A.S. Exupéryho, ktorú už niekoľkokrát čítali.

A ešte niečo bolo iné ako v predchádzajúcich našich hrách. Vlastnoručne vyrobené kulisy sa otáčali priamo počas hry ako nejaké detské kocky. Školská lavica, ktorú sme obliekali a vyzliekali, hrala s nami vo všetkých scénkach. Divák ju však temer nevnímal. Okrem nej hralo v predstavení 34 ľudí (vrátane júnových alternácií), čo je, samozrejme, prekonanie rekordu. Veru vyzerá to tak, že sa pomaly nezmestíme na javisko a budeme sa klaňať po častiach. Ale to je asi dobre, keď sa nad tým zamyslím. Alebo nie? Hmmm... a ani to nie je žiadna novinka.



Čo dodať na záver? Hra mala svoj veľký význam a pevné miesto v histórii akadémie. Bola prvýkrát celá odohraná naživo vrátane piesní a podmazov. A to sa asi tak skoro nepodarí zopakovať. Zladiť viac ako 30 hercov s kapelou, nebolo vôbec jednoduché. No neviem, my sa už tešíme na nové dielko, ktoré sa bude volať „FIGÚRKY“ a premiéru bude mať 31. marca 2008. A vy? HRA BOLA VENOVANÁ ODCHÁDZAJÚCIM AKADEMIKOM: Baške, Janke, Katke, Kubovi, Lucke, Maťkovi, Tomášovi a Zuzke. A čo hovoria o „Princovi“ a všeobecne o svojom pôsobení v akadémii oni sami? Baška (študentka muzikálového herectva VŠMU Bratislava) Texty boli úžasne napísané; zrozumiteľné, ale nie nudné; moderné, ale nie vulgárne; a hlavne bola tam aj nenápadne zakomponovaná moralita, ktorú akosi každý prirodzene prijal a pochopil. Texty boli každému písané na mieru, tak, aby sa toho dokázal vžiť, pochopiť to a nájsť tam samého seba. Nebola to čistá činohra, čiže sa použili aj tance, spevy a hlavne živá KAPELA, takže v tejto akadémii sa mohlo ukázať množstvo talentovaných ľudí. Okrem toho, kapela tam urobila brutálnu atmosféru, lebo to je iné kafé, keď hrajú živí ľudia a nie umelina. A z toho ešte vyplýva, že ľudia sa museli viac sústrediť a držať spolu, aby to všetko klapalo, a aby každá časť zapadala do celku, čo sa mimochodom podarilo, čo je veľký úspech. Bolo tam veľa postáv, ktoré ale neboli zbytočné. Každá z postáv niečo prinášala a mala niečo do seba. Viac - menej každý mal rovnakú šancu ukázať, čo sa v ňom skrýva. Príbeh bol krásny – to sa musí nechať. Malý princ je proste klasika. A čo je hlavné, že príbeh nebol podaný pateticky ani veľmi sentimentálne, ale pritom dojemne a boli tam realistické obrazy, reálne skutočnosti aj texty a bolo to všetko veľmi harmonické. BOL TO UCELENY DIVADELNY CELOK - čo je veľmi dôležité. Decká sa mohli aj sami realizovať na vzniku inscenácie, čiže to ich poháňalo vpred. Je dôležité, aby mali pocit, že sú potrební a použiteľní. Pani profesorka vedela presne, čo kto dokáže a presne podľa toho rozdávala úlohy, čo je veľmi múdre! A vie to perfektne. Decká majú v nej brutálnu istotu. Viem, že to pôsobí strašidelne, ale je ich „mama" a oni sa na ňu spoliehajú, že dokáže v nich vyprovokovať istotu, guráž, aby v sebe niečo začali hľadať. A robí to tak úžasne, že si vlastne myslia, že na to prišli sami. Janka (študentka farmácie VFU Brno) Viete, ono to všetko bolo tak ako Exupéry napísal: „Ale stalo sa, že Malý princ po dlhej chôdzi po piesku, po skalách a po snehu našiel konečne cestu. A všetky cesty vedú k ľuďom“ No a tými ľuďmi sme boli my - akademici. No teda nie tak úplne. On vlastne najprv prišiel za pani profesorkou a ona ho potom doviedla za nami. My sme si ho pozorne vypočuli, a keďže v akadémii sú vždy ľudia chápaví a s veľkým srdcom, rozhodli sme sa, že to teda zahráme. A tak pani profesorka začala písať scenár a keďže nechcela, aby sa to o nej vedelo, tak to potom všetko hodila na Tomáša Ďuranu (ale psssst). No a ten pani profesorkou (teda Tomášom....čííí...ja už sama neviem- je to komplikované) krásne napísaný scenár toho Malého princa taaaak nadchol, že od radosti zmizol (pochopil, že to zvládneme aj bez neho). A tak ho Števko musel zaskočiť a zvládol to na 1-tku, Malý Veľký princ na nepoznanie. A keďže Malý princ je skvelý tanečník musel sa aj Števko naučiť tancovať a môžem potvrdiť že mu to šlo. A my všetci ostatní, čo sme Princa videli, počuli, poznali a neskôr aj hrali sme sa taaak snažili, aby sme to nepokazili, lebo sme vedeli, že sa na nás díva. A veru sa mi aj zazdalo, že sa na premiére zjavil (u Vladka osvetľovača v kabínke). Alebo sa mi to len snívalo??? No to už je teraz jedno, ale istotne viem, že doteraz na neho nikto z nás nezabudol a myslím, že ani nezabudne, pretože ako som už na začiatku napísala, všetci akademici majú veľké srdce, a tak sa im tam veľa Princov zmestí. Aj do môjho sa veľa zmestí pozrite: Števko, Tomáš, Katka, Doňka, Natálka, Lenka, Natálka 2, Veronika, Baška, Peťka, Aďka, Jožko, Lucka, Peťka 2, Mirka, Paľko, Monika, Tomáš, Veronika, Kubko, Maťko, Zuzka, Sia, Šimon, Rado....no a Ľudka-2x! A týmto všetkým ĎAKUJEM a mám ich v srdci navždy. A práve teraz mi došlo, prečo sa nám zjavil...Aby sme sa mali v srdciach! Tak už som to „vypointila“ (však, pani profesorka). A neviem, čo viac dodať, hádam len toľko, že prajem všetkým Princom a Princeznám z Princa len to najsamlepšie, tvorivého ducha a trpezlivosť. Nech to aj tento rok stojí za to. Katka (študuje vo Viedni) Pýtate sa ma, čo pre mňa znamenala akadémia? Skvelí ľudia, zábava, ale hlavne aj tvrdá práca! Akadémii a hlavne pani profesorke Martinčekovej, kvôli ktorej akadémia doteraz úspešne funguje, vďačím za mnoho. Bližšie som sa spoznala so spolutrpiteľmi z GVO, zabavili sme sa na skúškach na našich „profesionálnych“ hereckých výkonoch a popri týchto veľmi príjemných veciach som popracovala na vlastnostiach (samozrejme, nevyhnutných pre toto „povolanie“)- práca v tíme, zodpovednosť, výdrž, odvaha vystupovať pred ľuďmi a mnoho ďalších. Mala som tú skvelú možnosť zahrať si v 2 divadielkach. Raz ako falošná kamarátka a druhýkrát ako líštička Kvôli týmto rolám som sa aspoň na chvíľku mohla vnoriť do môjho tajného sna stať sa herečkouhihi Určite to celé nie je len o zábave. Musíš za zamyslieť, či si shopný sa naozaj do toho celý vložiť a nenechať kolegov na skúške v štichu, ak sa neobjavíš. Je to o veľkej zodpovednosti a oddanosti. Môžeš získať viacej, ako si myslíš. Ja mám doteraz skvelých priateľov, s ktorými som bola práve na akadémii, zážitky, na ktoré sa len tak nezabúda, ale aj smútok na duši, že si už nemôžem zahrať a byť v spoločnosti takých skvelých ľudí. Akadémia určite stojí za to, aby vydržala čo najdlhšie a aby sa jej venovali ľudia, ktorým na tom naozaj záleži. Kubo ( študent ekonomiky a manažmentu podniku na ŽU v Žiline) Nie je moc vecí, ktoré mi v živote chýbajú tak ako Akadémia. Nie je to len divadlo. Je to obrovský žijúci organizmus plný skvelých ľudí, zábavy a nových skúseností. Každý, kto raz hral, vie o čom hovorím. Sú to nezabudnuteľné okamihy našich životov. Dúfam, že tu vždy bude Akadémia GVO pre študentov (či už tých, ktorí hrajú, alebo tých ktorí sa prídu iba pozrieť). Držte sa. Lucka (študentka anglického jazyka a informatiky ŽU Žilina) Akadémia.. Mala by som o nej povedať pár slov.. Ale sú jednoducho veci, ktoré sa slovami opísať nedajú tak ľahko.. Spolu s ostatnými som sa pohla ďalej, opustila gymnázium.. To, čo mi ale denno-denne chýba, je práve akadémia a ľudia v nej.. Chýba mi ten pocit, že sa podieľam na niečom, čo sa ľuďom bude páčiť, na niečom veľkom, kolektívnom.. Chýba mi ten pocit, že v sobotu sa vyberiem do školy a budem ju vidieť z iného uhla.. Chýba mi ten smiech a ten druh „interného“ humoru, keď vy sa smejete na niečom, čo ľuďom „zvonku“ zmysel nedáva.. Vytvára to akýsi pocit niečoho výnimočného, spolkového.. Chýba mi súdržnosť ľudí.. Chýba mi chaos v šatni.. Chýba mi stres pred premiérou.. Chýba mi plač po premiére.. jednoducho, chýba mi akadémia.. Maťko (študent automatizácie riadenia informatiky MZLU Brno) Táto hra bola jedna z mála, ktoré vyšli z akademickej dielne, kde sa mohol nájsť naozaj každý z nás.... Bola nie len režisérsky (ďakujem za uznanie), hudobne a choreograficky zvládnutá naozaj na veľmi dobrej úrovni, ale aj my ako herci, či už v hlavných alebo vedľajších úlohách, sme sa snažili reprezentovať ľudí v určitých kritických a zlomových situáciách. Preto táto hra v nás, tak isto ako aj v divákovi, nechala určitú hlbokú myšlienku o tom, že každý človek sa môže dostať do akejkoľvek situácie, ale vždy tam niekde existuje svetlý bod, ktorý nám pomôže zo všetkého sa nejako dostať. Bola to naozaj prijemná skúsenosť uvidieť svet aj v takomto svetle.... Tomáš (študent práva Bratislava) Akadémia je úžasné miesto na prehĺbenie vzájomných vzťahov a priateľstiev medzi úplne odlišnými a novými ľuďmi a dáva možnosť vytvorenia prepojenia medzi ročníkmi a tým utužiť ich vzájomnú spoluprácu a zachovanie tradícií odchádzajúcich ročníkov, ktoré sa prenášajú na nižšie ročníky. A hra Princ? Tá mi spôsobila traumu, lebo som nedostal hlavnú úlohu. Ale nie... Tá mi dala možnosť stráviť posledný rok na škole v spoločnosti výnimočných ľudí (medzi nami iba s niektorých). Zuzka (študentka chémie PF UK v Bratislave) Pravdupovediac akadémiou žijem doteraz - inak viete, že figúriak je dosť ťažký? – ale je haluz niesť ho cez mesto. Prežila som si s ňou snáď oveľa viac ako ostatní horliví nadšenci (teda až na pár výnimiek, že mami?). Okrem toho, že tento rok nehrám, sa vlastne vôbec nič nezmenilo…Stále chodíme po obchodoch s oblečením zháňať nejaké tie kostýmy a pri rannej kávičke sa preberá, aké boli nácviky, kto si čo oblečie, akú novú „halušku“ zase kto povedal, chorošky, kto s kým… Teraz s odstupom viem, že aj baba „pri sebe“ môže tancovať v negližé na javisku a spievať pri tom repeťácke pesničky, mlátiť svoju kámošku pred publikom, hrať na klavíri so zlomeným prstom alebo vyznávať lásku svojmu „takmer bratovi“ ako Júlia zo Shakespeara. Viem, že mnohí z vás ma poznajú aj s inej stránky – tej horšej - ale čo už s nami býkmi narobíte? – neberte to ako ospravedlnenie, aj tak ste ma všetci brali vcelku fajn – ako dcéru Ľudky - a možno preto som sa mohla medzi vás rok čo rok vracať… Na záver chcem poďakovať Janulíkovi a Baštekovi, že spravili najsamsuper chorošky a stáli pri mne, keď šlo „do tuhého“ v Nebeskom prachu. Ďakujem tiež Marekovi Kobedovi (autorovi Svätopluka), ktorý ma asi nemal moc v láske, ale už ho to asi prešlo, lebo ma aj zdraví a pomáha mi keď môže Ďalej ďakujem Tomáškovi Grošaftovi za nemého šéfa a nevestu Lucke „Sypti“ Syptákovej za to, že sa naučila hrať smrť a tehotnú v pomerne krátkom čase… Kubkovi Šalagovi za Rómea a Bonyho (ale hlavne za posteľovú scénu, kde sa nezhaslo…) Silvinke „Sii“ Štefkovej za krásny spev, modrinky a za spadnutú žehliacu dosku… Maťovi za krásny úsmev a za ukradnutý župan v Olašskej láske… Katuške Královej za to, že sa vrátila a zahrala si s nami znovu… Romčovi Urbanovi za najsamsuperlepšie….hm..Romčo…, kde máš boďák??? Ale nie…ďakujem ti za všetko, čo si pre akadémiu a aj pre mňa spravil… A ďalej Natálke Ř., Natálke S., Jožkovi, Paľkovi, Tomáškovi „vajdovi“(dúfam, že už ma máš trošku viacej rád), Števkovi (ktorý si to zaslúži lebo je SUPER), Doňke(za AFEKT), Lenke, mojej kapele – Radovi, Šimonovi a Matúšovi a všetkým, na ktorých som zabudla…. A na záver najlepšej sólovej speváčke singlu “HEJ HOR SA SVETA PROLETÁRI“, Metodovi, Chuni, miri dajori… KLOBÚK DOLE A CMUK POSIELAM JA A na záver jeden môj postreh. Na začiatku nácviku boli „mojim hercom“ mnohé situácie cudzie. Stále som im prízvukovala, že ľudia, ktorých sa také alebo podobné osudy bezprostredne dotýkajú, môžu sedieť v hľadisku. Je možné, že si myslia, že taký problém majú len oni a zrazu sa uvidia na javisku. Chcela som, aby sa skúsili vžiť do kože tohto človeka, lebo si to zaslúži. Zaslúži si, aby sa o ňom hovorilo. Snáď sa rozhodne vyhľadať pomoc. Alebo len trošku ľahšie ponesie ťarchu osudu, keď vie, že nie je sám, komu je ťažko... Ozaj, stretli ste už niekedy Princa? Niekoho, kto je taký bielučký, že mu celý svet pripadá čistý ... pomáha našej duši len tým, že je s nami a počúva nás? Ak si myslíte, že nie, otvorte oči dokorán a srdce iným srdciam ... Môj Princ my uletel do neba, aby sa stal anjelom. Ale aj tak sa s ním často rozprávam a nielen vtedy, keď mi je smutno... Mgr. Ľudmila Martinčeková