SALERMO

Bol pekný upršaný septembrový deň, keď sa triedy 3.B a 3.E zišli pred školou (presnejšie povedané, niektorí boli vo vestibule školy – kvôli počasiu). Postávali sme tam a čakali, kedy príde autobus. Medzitým sme sa pozerali na ostatných, ako chodia cez prestávku z triedy do triedy, a tešili sme sa, že my sa najbližšie dni učiť nebudeme. Ideme na KOČAP do Talianska.

Autobus síce trochu meškal, ale nám to neprekážalo, pretože sme sa tak tešili na výlet. Samozrejme, nastal zmätok, keď sme si nakladali veci – predstavte si toľko ľudí, ako sa snažia naložiť si veci do autobusu a zároveň sa aj čo najrýchlejšie dostať dovnútra. Tvrdili sme, že je to kvôli počasiu, ale nebolo to celkom tak. Ako si určite domyslíte, chceli sme čím skôr odísť od školy, upršaného Slovenska a aj od rodičov. Odísť na deväť dní a poznávať svet (v tomto prípade slnečné Taliansko). Konečne sa to podarilo a vyrazili sme s p.prof. Zuzíkovou a s p. prof. Babálom.

Ako som už spomínala, do autobusu sme nastúpili s radosťou, a hlavne rýchlo. Naša cesta cez Slovensko, zem našu rodnú, ubehla taktiež celkom rýchlo. Ani sme sa nenazdali a boli sme v Bratislave, kde sa k nám pridali aj kuchárky. Konečne sme boli všetci. Kuchárky, šoféri, veľmi milá sprievodkyňa a my. Prešli sme cez hranice, aj keď by to niekto ani nepostrehol, pretože nik nekontroloval naše pasy. Možno by si to všimol až potom, lebo všade naokolo boli nemecké nápisy. Niektorí skúšali svoje schopnosti, ktoré nadobudli počas dvoch rokov štúdia nemčiny na našom gymnáziu, a tak si prekladali všetky názvy, ktoré videli. Pravdaže, nie všetci chceli počuť tento krásny jazyk, takže sme sa radovali, keď sme už nemali na obzore žiadne plagáty alebo tabule. Prešli sme mestom Graz, Udine a mnohé iné. Načo by to aj niekto menoval. Dá sa to zistiť...

Možno tou zaujímavejšou časťou cesty boli filmy, ktoré sme videli, príroda (krásne jazerá) alebo tunely, ktoré niektorí počítali. Nemôžem však uviesť presný počet tunelov, keďže je možné, že ten, ktorý počítal, zaspal. A je to nielen možné, ale aj veľmi pravdepodobné. Mali sme aj pravidelné prestávky, počas ktorých sme mali možnosť poprechádzať sa alebo zmoknúť. Do Salerna sme dorazili v sobotu okolo desiatej hodiny a vybrali sme si svoje stany, v ktorých sme sa udomácnili.
V prospektoch bolo napísané, že budeme v tieni píniového hája. Ja by som to však povedala trochu inak, bez toho romantického nádychu. Boli sme v borovicovom lese, v ktorom rástol približne každý ôsmy strom. Medzi týmito stromami boli stany, ktoré nám poskytli útočisko na nasledujúce dni. Toto útočisko nás zvnútra privítalo vôňou ihličia, ktoré sme našli takmer všade. Ale NAOZAJ to bolo všade. Ani by ste neverili, kde sa to môže dostať. V tento deň sme ešte prevažne odpočívali z namáhavej cesty (veď to predsa poznáte, aké je to ťažké poskladať sa v autobuse do polohy spánku), obzreli sme si okolie, okúpali sa v mori. Pre niektorých našich spolužiakov to bol prvý deň pri mori, takže tento deň môžeme označiť za historický.

Nedeľa. Doma je dňom oddychu, na KOČAPe to platí dvojnásobne. Čo sme teda robili? No predsa sme boli v mori, kúpali a hrali sa tam, stavali z piesku všeličo možné a podaktorí začali s hľadaním mušlí, ktoré neskôr sušili. A skúsili ste už niekedy poobede spať na pláži? Nie? Tak potom vám to môžeme vrelo odporučiť. Výborne si oddýchnete a je to aj pohodlné, keď neberieme do úvahy, že potom máte piesok všade. Ak ste optimisti, tak potom máte peeling zadarmo...

Prišiel ďalší deň a my sme sa vybrali na výlet. Ako prvé sme videli sopku Vezuv. Je naozaj vysoko a teraz sa môžeme pochváliť, že sme boli na činnej sopke. Dosť ľudí si odtiaľ bralo sopečné kamene (nedávať do kvetináčov, ak môžem poradiť). Fotili sme ako diví. Veľa ale nebolo vidno, ani zhora. Nad mestom bol smog. Počuli ste už niekedy, že vidieť Neapol a potom môžete už aj zomrieť? My sme ho videli, ale len zhora, takže to nepočítame (sme teda nesmrteľní?). Predsa smog zakrýval krásu tohto slávneho mesta. Na obzore bolo však ešte jedno mesto, ktoré sme navštívili. Boli to Pompeje. Každý už o nich počul, o tom niet pochýb. Toto sopečným popolom zasypané mesto na nás dýchalo históriou vyspelej civilizácie, ktorá tu kedysi dávno žila. Prekvapili nás mnohé veci. Už vety na uliciach mali niečo také ako volebné plagáty, fresky na stenách, trhy, chrámy, kúpele, verejný dom (niektorí predsa len neodolali a vyfotili sa v ňom). Nie je možné opísať toto mesto, to musíte len a len vidieť. Bol to zážitok, a to aj napriek vysokej teplote vonku, ktorá nás postupne unavovala. Pekný deň, aj keď niekto povedal o prechádzke na sopku Vezuv: „Načo platiť 5 Eur, aby sme vyšli na taký kopec?!“ Večer, aj napriek tomuto vyčerpávajúcemu dňu, niektorí vládali ísť na pláž a zabávať sa.

Utorok nás prekvapil dažďom. Pršať malo doma a nie v Taliansku. Bol to naozaj lejak, takže sa nedalo robiť nič iné ako byť v stane a nejako sa zabaviť (hrať karty, počúvať hudbu, spať – asi v tomto poradí). Museli sme si ešte dávať pozor, aby nám nepremokli veci.

Keďže sme v utorok oddychovali, streda bola zameraná na šport. Na programe bol člnkový beh a plávanie. Našim profesorom sa to tak páčilo, že horlivo povzbudzovali: „Ondriško môj, bež!“ Pritom mu ešte aj nadšene mával náš triedny palicou, aby ho povzbudil. Trochu to zabralo a naozaj sa niektorí snažili potom bežať rýchlejšie. Zvyšok dňa sme strávili rôzne. Niektorí hrali loptové hry, iní stavali z piesku a našli sa aj takí, ktorí mali za cieľ vyloviť z mora všetky mušle. Nie vždy to však bola mušľa. Zážitok jednej spolužiačky stojí za to spomenúť: „Zobrala som takú veľkú mušľu a keď som ju vybrala z vody, tak mi utiekla z ruky. Asi to nebola mušľa.“ Ani by ste neverili, čo všetko sa dá v mori nájsť a čo všetko vás môže prekvapiť, keď nemáte okuliare aj v mori a ste odkázaní na svoj nie až taký dobrý zrak.

Nadišiel štvrtok a my sme sa šli pozrieť na trhy do Battipaglie. Stánky boli rozostavané okolo celého futbalového štadiónu, takže sme sa aj prešli. Čo k tomu dodať? Možno to, že sme tam strávili pol dňa. Potom sme išli do kempu a každý strávil čas po svojom. Ešte stojí za zmienku aj to, že sme postavili školu z piesku (tak sa nám vydarila, že by ste hneď na prvý pohľad uhádli, čo to je). Nechce sa mi písať, čo kto robil. Bolo by to zdĺhavé. Tí, čo tam boli, vedia, čo robili a ak ste tam vy, ktorí to teraz čítate, neboli, tak si predstavte, čo by ste robili, keby ste mali voľný deň pri mori a boli by ste na školskom výlete. Nechám to na vás. Možno by ste sa oblievali... Ale ešte niečo, čo musím napísať o tomto dni a čo by nemalo byť zabudnuté: morským potvorám sa tak páčili niektorí chalani, že jedna medúza neváhala a pobozkala Ruda. Stavím sa, že na tento bozk bude dlho spomínať.

V piatok opäť pršalo. Niektoré veci premokli a našli sa aj šťastní, ktorí mali všetko šatstvo a osobný majetok v suchu. More bolo rozbúrené, vlny prskali. Nedalo sa ísť ďaleko do mora. Poobede sa trošku vyčasilo, išli sme do Salerna.

Prešli sme sa mestom, mali sme tú možnosť vidieť Katedrálu svätého Juraja. Takmer nikto nehovoril po anglicky (ak sa chcete v Taliansku dorozumieť po anglicky, asi nepochodíte dobre, skôr sa vy naučíte po taliansky ako oni po anglicky). Videli sme mesto počas siesty i po nej. Prešli sme sa a čakali na autobus, ktorý meškal.

V sobotu sme sa už pomaly lúčili s Talianskom. Opäť pršalo. Asi tu už skončilo leto. Každý sa pripravoval na dlhú cestu autobusom. Spať sme poriadne nemohli – nebolo to možné. Cesta bola dlhá a šoféri nám chceli dať asi príležitosť spoznať talianske dedinky, pretože zišli z diaľnice a išli cestou vedúcou popri diaľnici. Cestu každý nejako prespal alebo sa zabavil. Nebolo to už to isté ako naša cesta tam. To nie. Domov sme sa veľmi netešili, pretože v pondelok nás čakala škola. Po tejto úmornej ceste, ktorá trvala 26 hodín, sme v nedeľu poobede vystúpili z autobusu pred našou školou. Nechcelo sa nám ísť domov, ale museli sme. Ale aspoň nezabudneme na KOČAP.

Dám vám radu. Ak budete mať možnosť, choďte aj vy. KOČAP naozaj zbližuje. Už prvý deň v autobuse, keď sme sa rozhodovali, kto bude spať v uličke autobusu Rudo povedal Ivane: „Môžeš si ľahnúť vedľa mňa.“ Ona na to: „Hmmmm.“ Tak jej Rudo odpovedal: „Tak si rovno ľahni na mňa.“
Na Vezuve sme sa fotili a pri tejto príležitosti sa jedna spolužiačka opýtala: „Môžem sa vás chytiť, pán profesor?“

No a keď sme skoro všetci zaspali na pláži, ktosi povedal: „Ako keby tu antrax nasypali.“ A ak pôjdete do kempu, kde je nejaké zvieratko, dávajte si pozor, aká je strava, lebo náš Dunčo alebo Radiátor dostal jasné varovanie: „Zajtra pôjdeš do guľáša.“ Na druhý deň sme ho už nevideli, ale bol guľáš....
Odporúčam, aby ste išli na KOČAP. Bude vám dobre a budete mať ešte dlho na čo spomínať.

GRÉCKO