Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

	Toto slovo vzbudzovalo u mnohých prvákov strach, iní to však brali ako úplne normálnu vec. Tento rok sa o to opäť postarali druháci, ktorým síce občas dochádzala trpezlivosť popri toľkej práci a problémoch, že sem tam pomýšľali na to, že so všetkým skončia. Mali sme však podporu a poriadne nasadenie u p. prof. Drábkovej, bez ktorej by sme to, samozrejme, nezvládli, za čo jej vyslovujeme jedno obrovské „ďakujem...!“
Na túto piatkovú akciu, ktorá sa odohrala 16.11.2007, bolo niekoľko ohlasov, ktoré nás, ako druhákov potešili, niektoré vyviedli z miery. Ak to bolo pre niektorých nudné, nezáživné, po našom povedané – proste „trápne,“ tak my sa teda ohromne tešíme na vaše výkony o rok
	Náš imatrikulačný team sa ale veľmi dobre zabavil napríklad aj na tom, ako naši sympatickí a doslova „sexi“ chlapci ukázali svoje prednosti pod pančuchami krikľavých farieb. Všetci sme sa zhodli na tom, že odteraz budeme fandiť vílam z lesa, pretože sú neskutočne neodolateľné A nemôžem nespomenúť aj ich herecké schopnosti či dokonalé zručnosti v stvárnení Pata a Mata z „A je to!“
Výnimočne však musím osobitne odovzdať pochvalu Dunčovi, ktorý si svoju pridelenú úlohu vyhadzovača zobral až priveľmi k srdcu, a tým pádom všetko klapalo tak, ako malo... S plným nasadením dokonca vyrazil aj mňa Ale nie, to sa zase nestalo
	Osadenstvo sa aspoň oboznámilo so svetom rozprávok a „prváčence“ pomohli nájsť smutnej princeznej svoju rozprávku. Celým dejom nás sprevádzala babička v podobe Brzda, ktorý sa do svojej úlohy vžil, až by niekto neuveril, čo sa v ňom skrýva... ktohovie, kým bol v minulom živote Nakoniec sme našli nové spevácke talenty, skvelé gazdinky, gurmánov, ba dokonca aj krásne slečny (aj keď iného pohlavia)

Isto sa pýtate, na čo vlastne sú potrebné také imatrikulácie. Nie, podľa mňa to určite nie je len také strápňovanie sa pred staršími spolužiakmi. My sme tiež vlastne neprišli na pravú podstatu tohto projektu, ktorý sme tiež absolvovali, ale hlavné je, že sme sa príjemne zabavili a nebáli sme sa predsa žiadnych nástrah. Brali sme to ako jednu z mnohých prekážok, ktoré nás budú čakať v skutočnom svete, ktorý nie je naozaj až tak veľmi ďaleko. Teraz sme aspoň súčasťou jednej veľkej rodiny – GVOzy, ktorá síce nie je vždy tou najlepšou skrýšou na odreagovanie sa alebo nabranie nových síl, ale vždy vieme, kto potrebuje našu pomoc, ktorá sa nám vráti, keď to budeme najmenej čakať. Hovorím nielen
o našich spolužiakoch, ale aj o profesorskom zbore, kde sa objavujú aj ľudia, ktorí presne vedia, ako sa cítime.
Preto si zapamätajme, že GVOza je zatiaľ náš terajší domov, nikto sa vám v ňom nebude smiať, že ste pokazili svoj výstup na pódiu, nevedeli ste spievať bezchybne, že ste nedokázali tancovať, že... Toto je pre budúce štyri roky váš svet, prváci, v ktorom sa budete pripravovať na budúce účinkovanie v tom ešte ťažšom. Život nie je predsa hľadanie cesty, život sám je cesta!!