Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

a tam keď sme konečne po mnohých hodinách, po nespočetnom množstve sáčkových polievok a po tisíckrát vypočutých lacných vtipoch prekročili hranice Francúzska, myslím, že len málo z nás si uvedomovalo, čo to pre nás znamená. Pri predstave nekonečne širokého Francúzska som prevrátila oči k mojej spolucestujúcej, ktorá sa však oddávala slasti mne v autobuse ťažko dosiahnuteľnej, spánku. A tak sledujúc bezchybne rozmiestnené rady viniča, ktoré sa tvárili, akoby tak rástli nie kvôli ľudom, ale z vlastnej lásky ku geometrii, som sa započúvala do neutíchajúceho hlasu pani sprievodkyne...
Keď som sa prebrala, ten istý hlas práve hovoril o nejakých čudesných budovách, ktoré mali byť národná knižnica a po ich vzhliadnutí som prišla k záveru, že skutočne vyzerajú ako štyri obrovské otvorené knihy. Predmestie Paríža. Cesta do centra dosť dlhá na to, aby moji rozhľadenejší spolužiaci spoločnými silami podkopali základy teórie relativity. Samozrejme, nepokúšali sa o to, veď nikto z nich nemal chuť ísť potom presviedčať príslušné úrady o našich svetoborných objavoch. Náš víťazoslávny príchod do Paríža(okrem iného sprevádzaný Marseillaisou sme začali okružnou prehliadkou ešte z bezpečnej vzdialenosti v prítmí autobusu.
Vystúpili sme na námestí Svornosti(Place de la Concorde), ktoré sa malo stať naším neskorším záchytným bodom. Padlo pár základných informácií, čo, kde, ako, kedy a vydali sme sa brázdiť parížske ulice. Naše prvé kroky smerovali pod Víťazný oblúk(Arc de Triomphe), niektorých očaril, iní ho nechápali. Čo už s nimi, išli sme ďalej. Z Place du Trocadéro sme si vychutnali prvý pohľad na najznámejšiu 324 metrovú a 10 100 ton vážiacu dominantu Paríža -“Eiffelofku ”. Mimochodom, nikomu sa nepodarilo urobiť si fotku, kde by neboli iní turisti alebo tí milí páni čiernej pleti, ktorí nám neodbytne ponúkali svoje zmenšeniny spomínanej veže. Šialenou rýchlosťou sme sa presunuli pod onú vežu, kde nás však čas dobehol pri dlhom čakaní na výťah. My odvážnejší(možno sme len mali viac eur)sme sa vyviezli úplne hore na tretie poschodie tejto zhmotnenej majestátnosti a naskytol sa nám neopakovateľný pohľad. Keďže sme mali krásne počasie a mraky boli ešte vysoko nad našimi hlavami, mali sme celý Paríž ako na dlani, dalo by sa povedať - čo by kameňom dohodil na dvakrát a ešte štyridsať metrov. Aj keď sme zišli dolu, stále sme cítili úžas a podivnú bolesť sánok, pretože sme ich mali všetci do jedného popadané.
S rovnako pootvorenými ústami sme si vzápätí vychutnávali eleganciu a krásu v samotnom srdci Paríža - v Louvri a jeho blízkych záhradách. Preniesli sme sa do časov dávno minulých, do časov mušketierov, odvážnych sŕdc a“rozšafného“Ľudovíta XIV. Stovky foťákov tu neprestajne cvakajú v neutíchajúcej snahe zachytiť atmosféru, chuť a vôňu očarujúceho Paríža. Jedno z najväčších múzeí na svete nás lákalo, keď už nie pre nič iné, tak pre“Moňu Lízu“určite. Nejeden turista pocíti sklamanie z najslávnejšieho obrazu na svete – malá, nevýrazná žena bez obočia s tzv. úsmevom popod fúzky – ale predsa sa ľudia pred ňu tisnú, len aby ju zočili. To je Paríž. Oslňuje, vyráža dych, ale nevracia ho späť. Laikom, fanatikom aj odborníkom. Chvalabohu, že sme len turisti.
S nejasnými hlavami, ale s hlasným skučaním žalúdka sme sa opäť uchýlili do bezpečia nášho autobusu. Studené rezne a teplá minerálka nás vrátili naspäť do reality ešte skôr, ako sme dorazili do super ultra mega modernej štvrte La Défense(„to bola tá betónová džungľa, čo sme videli z Eifelovky?! Ja som, že to... New York...“). Ak sa niekde na svete trestá za výsadbu stromov, tak je to určite tu. Betón, sklo, oceľ všade kam oko dovidí. Domy, čo u nás vyzerajú ako obydlia rómskych spoluobčanov – a za nič iné by ste ich ani nepovažovali, sú tu tie najlukratívnejšie byty v meste. Ách, ten Paríž, zase nám to robí. ,,Pojme radšej rýchlo tahet.“
Ha, konečne sme v niečom lepší! Najvyššie položené miesto: štvrť Montmartre, kopec Butte a na ňom týčiaca sa bazilika Sacré - Coeur(Chrám najsvätejšieho srdca Ježišovho)má slabých 130 m. Vďakabohu za Straník... Ako si to náš ujo vodič šinie strmými uličkami na parkovisko, zočíme slávny červený mlyn Moulin Rouge, ale nemáme osemnásť, preto nezastavujeme. Väčšinu výletníkov tvoríme my, novopečení prváci z 1. D, doplnení žiakmi z 1. C a E a, samozrejme, skvelé pani profesorky, Samolová a Viazanicová.
Ako stúpame k bazilike, s každým schodom prestávame veriť, že v niečom Paríž prekonáme. Trochu paradoxné, ale zatiaľ čo sa uličky pod nami obliekajú do večerného erotického rúcha, my stúpame ku chrámu, ktorý nemá od svojho názvu veľmi ďaleko. Naopak až desivo blízko. Nádherná biela bazilika doslovne pripomína čisté srdce, akoby svojou čistotou a jednoduchosťou ochraňovala domy pod ňou, umelcov v zapadnutých uličkách i vzdychajúcich návštevníkov. Po rušných bulvároch je to ako balzam na dušu. Tak toto asi Straník netromfne.
Po ďalšej okružnej jazde Parížom vystupujeme pri katedrále Notre Dame(Chrám Matky Božej). Tajomná dáma Paríža nám ochotne odhaľuje všetky svoje skryté krásy a zákutia. Zvonku sa tvári neškodne, ale veľkolepý vnútorný priestor donúti nejedného zvedavca zamyslieť sa nad monumentálnosťou klenby či farebnou škálou vitrážnych okien.
Plní dojmov sa presúvame na ubytovanie do Formuly 1. Nie je to síce hotel Plazza, ale po takom vyčerpávajúcom dni by sme odkväcli hoci aj v parku na lavičke. Z tejto Formuly si naozaj veľa nepamätám, pretože v jednej z nespočetných spŕch som si zabudla okuliare, ktoré som potom celý večer hľadala, takže mi dúfam uveríte, že moje spomienky sú značne rozmazané...
Ďalší deň sme sa na chvíľu stali súčasťou kráľovského dvora na zámku Versailles, kde je takmer cítiť prítomnosť Ľudovíta XIV. a jeho dvoranov. Každá miestnosť je iná. Kráľovská komnata s obrovskou zlatou posteľou s nebesiami, každý detail na nábytku dotiahnutý až do krajnosti nás všetkých udivuje. Zhodli sme sa na tom, že na jeden deň je toho zlata a lesku pre oči akurát tak dosť.
„Šlofík“ v autobuse netrval ani veľmi dlho a už sme vystupovali pred ďalšou Formulou 1 v Boulogne Sur Mer, tentokrát už ďaleko od krásneho Paríža, zato na severe blízko prístavu Calais, odkiaľ sme sa mali plaviť do Anglicka.
Plaviť sme sa aj plavili, ale s poriadnym časovým sklzom, pretože zopár šťastlivcom sa podarilo ráno zaspať, vďaka čomu sme zmeškali skorý ranný trajekt. Po asi 2 hodinách čumenia do mora a naťahovania končatín, sme sa nalodili a vyrazili naprieč Doverským prielivom. Nevoľnosti z knísania sa nám ako inak nevyhli, takže keď sme zazreli biele skaly v Doveri – útesy, čo vyzerajú akoby ich niekto odrezal obrovským nožom na mäso –mnohým z nás sa začalo dýchať ľahšie.
Britský ostrov nás privítal svojím typickým nerozhodným počasím, na čo sme nedbali a vydali sme sa rovno do Greenwicha. Kedysi to bolo samostatné mesto, ale ako sa Londýn rozrastal, stalo sa z neho londýnske predmestie.“Šóra“na fotenie pred nultým poludníkom bola ukrutne dlhá a čakanie únavné, ale za ten pocit rozpoltenosti, keď stojíte zároveň na východnej aj na západnej pologuli, to stálo. Ešte sme si“čekli“Kráľovské observatórium Greenwich a hor sa útokom na centrum mesta.
Kto sa predtým sťažoval, že ešte nezažil pravé londýnske počasie, mohol byť šťastný, pretože skoro celý deň nepršalo, súvisle asi len 47 sekúnd, aj to sa mraky rozhodovali, či už sme dostatočne premočení. S neochotou držať dáždnik a zároveň aj foťák sme prechádzali okolo Tower Bridge, Westministerského paláca a opátstva. Poväčšine neotvorené pre verejnosť, drahé alebo časovo náročné záležitosti. Ako naschvál, keď sme chceli zdvihnúť hlavy a prezrieť si Big Ben, práve vtedy začal dážď udierať do nás úplne najsilnejšie.
Napriek počasiu sme však museli uznať, že aj Londýn má svoje čaro. Veď kde inde nájdete obrovské oko(teda okrem Mordoru), ktoré sa otáča pomalšie ako sa prevaľujú lenivé mraky na oblohe? Do nosa sa nám neustále vtierala vôňa Fish and Chips, ktorej sme napokon neodolali a počas ďalšej cesty autobusom sme si toto typické anglické jedlo dožičili.
A dobre sme urobili, lebo ďalšou zastávkou bolo slávne Múzeum voskových figurín – Museum Madame Tussauds, a nevedno, či sa niekomu pri pohľade na Brada Pitta či Angelinu Jolie nezbiehali slinky. Naozaj efektné miesto. V jednej miestnosti vedľa seba Hitler s Fidelom Castrom, inde Beatlesáci rozvalení na gauči a oproti nim Fredy Mercury, v jednej zo svojich typických póz. Kúsok ďalej sa Shrek usmieva na Jacka Sparrowa a Steven Spielberg sa vás pýta, či beriete tú hlavnú úlohu vedľa Jimma Careyho. A keď Elvis Presley dospieva pre pozadie Jennifer Lopez svoju nemú pieseň, pýtate sa sami seba, či sa niekedy uvoľní miesto vedľa anglickej kráľovnej“Betky“, aby si s vami ochotne zapózovala. A to je len zlomok z ponuky tohto úžasného múzea.
Veselo diskutujúc sme pokračovali na Trafalgarské námestie, ktoré svojím názvom pripomína víťazstvo v bitke pri Trafalgare. Odtiaľ cez rozmanitý a prekrásny Green Park až k slávnemu Buckinghamskému palácu. S nádejou sme čakali, že uvidíme aspoň časť z výmeny stráži, ktorá sa tu nepretržite vymieňa každý deň. Ale z preplneného námestia pred palácom sme aspoň zahliadli jazdcov s bielymi a červenými chocholmi, ako sa vystretí nesú na hrdých koňoch. Opäť prší.
Značne zmorení únavou prechádzame cez Piccadilly Street ku Piccadilly Circus – významný dopravný uzol, známy predovšetkým vďaka obrovským neónovým reklamám.
Dostali sme sa až k čínskej štvrti Soho, ktorá však ani zďaleka nepripomína naše čínske obchody. Nájdete tu všetko - cez trh s ovocím až po obchody s najbláznivejšími maskami a parochňami, aké kedy svet videl. Keby ste potrebovali mesačný prach zozbieraný za úsvitu, pomocou stolnej lampy a šijacieho stroja, tu to zaručene zoženiete.
Štvrť Soho nás vypľula na Oxford Street, čo je hlavná nákupná tepna Londýna. Avšak nie taká ako v Paríži – žiadne Gucci, Dolce & Gabana ani Luis Vuitton. Niečo pre normálneho smrteľníka, ktorý ma obmedzenú peňaženku, niečo pre nás. Takže iste chápete, že hlavne ženská časť našej výpravy ocenila trojhodinové voľno v tomto nákupnom raji.
Obťažkaní igelitkami a nachodenými kilometrami v nohách sme sa konečne uchýlili do nášho obľúbeného autobusu a vychutnávali si posledné chvíle a pohľady na krásny Londýn. Míňajúc desiatky červených“doubledeckerov“, Londýnske oko a kvantá vytešených turistov, poslednýkrát sme zakývali tomuto praktickému mestu, jeho krásam, jeho Temži...
Vyčerpávajúci zato krásny deň sme ukončili v jednom hoteli, určite menej bizarnom ako Formula 1, ale vzhľadom na prechodené kilometre výber hotela úplne strácal na význame...veď v každom majú postele.
Odchod bol ťažký. Predstava krutej reality, ktorá sa vráti, ešte ťažšia. Dokonca s miernymi obavami sme klesali do Eurotunela, ktorý spája Folkestone s Calais. Tieto obavy sme rýchlo zažehnali a vychutnávali si posledné hodinky nevšednosti a krás zo spoznávania cudzích krajín, kým si po nás neprídu naši nervózni rodičia, nedáme si šálku čaju a kým nebude všetko ako predtým....