Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

Viva Espaňa!

2:30 ráno....cŕŕŕn...zobudila som sa, zbalila rezne a úplne svieža so zalepenými očami sa dotrepela na stanicu SAD. Tam nečakala žiadna karosa, ako by ste si mysleli, ale MIMI-15 miliónový bus nemeckej výroby. A o chvíľu sa v nej už tlačil výber 3.A s najsamlepším profesorom Gallom, nejakými tými votrelcami a civilistami.
Po štyroch hodinách spoznávania Slovenska sme prefrčali jeho hranicami. Pomaly sa začala vzduchom (ak to teda vôbec bol vzduch :-D) šíriť „vôňa“ maminkiných rezňov a skysnutých nôh. Cestu nám sprijemňovali vychytávky tohto tisícročia ako Modern Talking či film neznámeho názvu s duchaplným obsahom. Aj by sme spali, ale jedna milá osôbka nám nedopriala odpočinok.... hups, zabudli sme jej dať povinnú dávku kinedrilu :-D. Ako sme tak nespali, dorazili sme do Francúzska. Aha, /bušé/ everywhere! (pre nezúčastnených bušé=zápcha).Niektorým sa síce potom podarilo aj zaspať, ale nie nadlho. Odbila polnoc a autobusom sa šírila vysoká frekvencia hlasu vyššie spomínanej osoby s výkrikom: „Evka má narodeniny!“....potom už nastalo vytúžené ticho.
Posledná cik pauza, posledný rezeň, posledný dúšok teplej minerálky...a po „zmysluplne“ strávených 27 hodinách cesty sme boli konečne v cieli ....v našom hoteli Cartago Nova*** v stredisku Malgrat de Mar. Zamračené počasie a vedomie, že sa z nás na najbližšie 4 hodiny stanú bezdomovci na modrých ležadlách, nám hneď zdvihlo náladu. Neverili by ste, ale aj bezdomovci môžu byť okradnutí. Niekto si polepšil o 100 euro a o batôžtek so slovenskými rožkami.
Konečne nás ubytovali. Túžbe po čistote zahnala každého najskôr do sprchy. Čistá, pekná kúpelňa skrývala svoje prekvapenie v podobe slanej vody. A tak nasledovalo každodenné nosenie 5-litrových bandasiek vody z „neďalekého“ Carrefouru...mimochodom ďakujeme, chlapci :-).
Keď sme sa aklimatizovali, začala tá pravá zábava. Fun boys z izby č.217 nám pravidelne pripravovali predstavenie pri bazéne. Videli sme Labutie jazero, Superman sa vracia do bazéna či Gvoza plavčíkov. Skákanie vo vlnách, zahrabávanie sa do piesku a slnenie na pláži sprevádzali náše dni. Každý večer sme odštartovali nasycovaním našich škŕkajúcich brušiek papaním od výmyslu sveta...teda z týchto švédskych stolov by si vybral naozaj každý. Potom sme navśtívili Carrefour a snažili sa pripraviť tento hypermarket o zásoby červených, bielych či ružových nápojov :-D. Prešli sme sa trošku po pláži či po okolí a deň sme, samozrejme, nemohli zakončiť nikde inde ako na diskotéke. Waikiki sa stala tým pravým miestom, kde to mohli Gvozáci naozaj roztočiť.
Keď sme si už trochu oddýchli a vyopaľovali sa, môže sa ísť do veľkomesta!!! Chvíľka strpenia kým sa zrejme informovaná pani sprievodkyňa rozhodne, či nás vôbec zoberie a ide sa. Celkom nepohodlný autobus nám nepokazil nadšenie a netrpezlivo sme vykukovali, či Ju nezbadáme. Nápadné budovy a hustá cestná premávka naznačili, že sme Ju našli. Barcelona. Proste úžasné mestečko.
Našou prvou zastávkou bol Park Guell. No nebol to len taký obyčajný park. Je starý, farebný s krásnymi budovami a stĺpmi a bolo tam veľa turistov :-). Jeho architektom bol Antonio Gaudi, veľmi šikovný týpek, ktorý v Barcelone všeličo pekné postavil. Druhá zastávka: Sagrada Familia. Dá sa povedať, že je to symbol Barcelony. Úžasné (no stále nedokončené) dielo Antonia Gaudiho. Boli sme nadšení týmto monumentálnym chrámom. Bol veľký, krásny a vysoký (až nás krk bolel). Celá Sagrada Familia sa ani na fotku nezmestila, tak sme behali dookola a fotili z každej strany. Aach....bolo to super. No a teraz niečo pre futbalistov. Štadion FC Barcelona, Nou Camp. Mňa ako dievča to nejak nebralo, veď keby tam aspoň tí vyšportovaní futbalisti boli. To tam nik neberie ohľady na ženy, či čo? Zato chlapci boli nadšení viac než dosť a potvrdili to slušnou kopou suvenírov :-) Nastal večer a až teraz začalo to pravé predstavenie. Nádherné, fenomenálne, okúzlujúce, čarovné.....fontány. Toto dostane snáď každého. Neskutočne romantický zážitok. Každému odporúčam vidieť. Ale všetko raz musí skončiť, a tak sme sa opäť natrepali do toho nepohodlného dopravného prostriedku a opustili sme Barcelonu ponorenú do svetiel nočného života.
Dni plynuli, zásoby sa míňali, my sme tmavli a nastal deň odchodu. Ešte kúpiť posledné suveníry, urobiť poslednú fotku a opäť sme sa ocitli na ležadlách. Nastala smutná chvíľa. Prišla MIMI a my sme museli ísť. So slzou v oku, so smútkom v duši a so spomienkou v srdci opúšťame náš milovaný Malgrat de Mar.

Kočap 2007 Grécko ”Už sme tam?“ „Nie.“ „A teraz?“

Niekde v Srbsku:
S rozospatými očami som sa pozrel cez okno autobusu na prázdne parkovisko. Hlas oznamujúci cez reprák nado mnou práve ohlásil: „Kto chce ísť na vec-ko, nech si pripraví jedno euro.“ Po vlne odporu, ktorá sa prehnala autobusom, sa opäť ozval hlas:„Za celú skupinu je to 15 eur, naša cestovná kancelária to za vás zaplatí ako bonus.“ Nasledovala vlna spokojnosti (neviem, či vzájomná :p). Po zaplatení vstupu do tohto sociálneho zariadenia (pre nezainteresovaných- “odskočenie“ si do prírody je v Srbsku hrdelným zločinom) sme vstúpili na toalety, kde nás omámila aróma exkluzívnych šlapacích záchodov. Čarovné ovzdušie zápachu dopĺňalo gýčové zrkadlo s barokovým rámom (zaiste z tej doby). Nuž čo, za ten tragikomický zážitok by som hádam aj to euro položil.
Olympic Beach-Grécko
Počujem hysterický rev môjho spolužiaka, s krycím menom Trevor, ktorý sa snažil vymaniť zo zovretia jeho kamarátov, ktorí ho strašili medúzou, márne im vysvetľujúc, že ona si ide po neho a že z neho vôbec nemá strach. Medúza však oň nejavila záujem a išla si ďalej svojou cestou (a nikomu sa nič nestalo, dokonca ani večer).
Kláštorný komplex Meteora
Nasledujúci deň sme si prezreli do neba trčiace skaliská vyrastajúce zo zeme akoby nič, na ktorých sa týčili kláštory nazvané Meteora. Miesto ako stvorené na rozjímanie a očistu našich hriešnych duší. Spravili sme si tam teda zopár spoločných fotiek a so slovami „fuj, ale je hyc“ na jazyku, prezreli sme si toto posvätné miesto ortodoxných pravoslávnych veriacich uložené v nádhernej prírode. Potom sme nastúpili do nášho „vykúreného a voňavého“ autobusu a pobrali sme sa smerom na juh, na Peloponéz. Po ceste, počas zastávky na odpočívadle, nás „prepadol“ miestny motorkársky gang, ktorý sa snažil zaujať našu pozornosť hlasitým pokrikovaním: „Oléé ,ole ,ole, oléé“. My sme sa nedali zahanbiť a odvetou im bol nemenej hlasitý náznak nášho slovenského temperamentu. Tento incident opäť potvrdil, že s Gréckom začíname byť duševne spätý.
Tolo-Peloponéz
Po prebdenej noci väčšina z účastníkov Kočap-u odpočívala na pláži alebo sa bila o Mišovu
nafukovačku, ktorá sa stala najfrekventovanejším námorným dopravným prostriedkom(s výnimkou banána, ktorý bol však nespoľahlivý, čo sa stability týka).
Atény
Z menšieho spánku v našom autobuse som sa zobudil v Aténach, kde sme najprv poobdivovovali dopravný chaos rozmerov na Slovensku nevídaných, až sme sa napokon dostali do centra mesta a pozreli sme sa na pánov oblečených v pančuchách a sukni, s brmbolcami na topánkach, ktorí sa „smažili“ na poludňajšom slnku. Túto prácu však robili s dôstojnosťou, pretože si hovorili Parlamentná stráž. Mišo má odtiaľto krásny suvenír-fotku s holubom, ktorú si musel kúpiť od fotografa za 5 eur, ktorý ho „cvakol“ v nestráženej chvíli. Túto stratu sme však pomstili tým, že sme si natrhali za debničku limetiek z neďalekého okrasného stromu (azda to tam malo na tom strome zhniť?!). V ten deň sme ešte vystúpili na aténsku Akropolu, kde sme pocítili atmosféru antiky starej 2500 rokov. Následne sme sa vrhli na obchody v starom centre mesta a vykúpili všetky textílie s humornými motívmi.
Korintský prieplav
O pár hodín neskôr stojím na moste ležiacim ponad Korintský prieplav(kanál dlhý 8 kilometrov vytesaný do skaly). Dokonca ani na tomto mieste sme nezanevreli na to, že sme študenti a uskutočnili sme fyzikálny pokus, týkajúci sa vzdušných vírov nad hladinou kanála. Trevor naplnil umelohmotnú flašu tekutinou biologického pôvodu, zatiaľ čo ja som trénoval slinné žľazy na spomínaný „labák“. Výsledok bol jasný, fľaša s objemom pol litra dopadla na hladinu skôr s veľkým časovým rozdielom Δt ako flu...,teda slina. Záver: Nad hladinou bol nepopierateľne veľký odpor vzduchu.
Delfy
Po opäť prebdenej noci sme vyskúšali akustiku v antickom divadle pod holým nebom v Epidaure (čítaj, ako počuješ). Po tomto ďalšom teste sme sa pobrali smerom na Delfy. Na tomto mieste bola vybudovaná slávna veštiareň, po ktorej, bohužiaľ, zostali len ruiny. Nás však zaujal „pupok sveta“ ležiaci na tomto mieste. Všetci sme ho vyobímali a dali sme sa na prechádzku posvätnou cestou, ktorou kedysi prechádzali veľké naboženské procesie. Na samom konci tejto cesty bol staroveký štadión, kde sme zorganizovali preteky v behu so vzdialenosťou škola- potraviny Janola -škola. Trevor vyhral, ja som bol druhý a Mišo tretí (ten mal však na sebe šlapky, čo mu ku cti slúži).
Epilóg
Večer sa každý snažil zahnať chmúrne myšlienky na návrat domov spoločenskými aktivitami. V reštauráciách sme spoznali tradičnú grécku pohostinnosť a ešte tradičnejší nočný život v prímorskom letovisku. Na druhý deň po prebdenej noci (zasa) som zaspal na pláži, čo sa patrične odrazilo na mojej beztak indiánskej pokožke. So slzami v očiach som si pobalil kufor a nastúpil do autobusu poháňaný malou radosťou z toho, že vedľa mňa sedí Trevor a ďalšie tri osoby, s ktorými je vždy sranda, veriac, že doma sa podelím o zážitky s každým, koho poznám.
(Michas)