3.B KOČAP Chata na Grúni
Študenti, ktorí sa nezúčastnili KOČAP-u v Grécku, ho absolvovali na Chate na Grúni.
Sprievod nám robili pani profesorky Ihnatišinová a Plešivčáková, takže všetko prebiehalo v pohodovej atmosfére. Celý pobyt bol poznačený neustálym dažďom, čo však nepokazilo našu skvelú náladu. Absolvovali sme niekoľko výletov, väčšinou do vzdialených potravín, a vzdelávacia časť KOČAP-u bola veľmi poučná. Na izbe sme hrali karty, počúvali hudbu a preberali ochranu človeka a prírody. Niektorí nadšenci aj za daždivých podmienok športovali, preto sme videli nejeden pád a nejedného zašpineného spolužiaka.
Chata stojí, a preto môžem s pokojom v srdci konštatovať, že sme boli s kurzom spokojní a že kurz splnil svoj účel.
Ešte sa len začínal písať 15. september 2008 a my už sme o šiestej ráno odchádzali zo stanice SAD písať rezkejšie dejiny do toho star(ovek)ého dobrého Grécka. Cesta prešla (ne)jedna radosť, od spontánneho vyhodnocovania pasových fotiek v ankete ,Koho si nechajú na hraniciach’, cez ochutnávku ,Domáca kuchyňa môjho spiaceho spolužiaka’ až po wellness program ,Spím skrčený vo štvoro a je mi dobre‘.
A vtom zrazu sme udriemaní na tele, ale svieži na duši stáli pred našim hotelom. Aby naše nadšenie malo šancu ešte narásť, ubytovávalo sa nie hneď po príchode (okolo siedmej), ale až o jednej poobede. A tak, keď sme sa už vážne dostatočne nadšení úspešne dostali každý do správnej izby, šlo sa hneď na pláž. Jemný piesok, dobré more aj podrobný test vody prebehol úspešne (nie každý si dostatočne rýchlo vedel vybaviť základy plávania pred príchodom prvej vlny). Nuž sme sa teda naveľa rozhodli ostať.
Rána sme občas začínali prechádzkou pri východe slnka. Keď sa prišlo na to, že vyjde aj bez nás, už sme rána nezačínali prechádzkou pri východe slnka. Však športom sme žili aj pri iných príležitostiach, ako bol volejbalový turnaj (2 dni) a dramaticky napínavý petanqueový turnaj (3 dni). Tu prichádza miesto pre vyjadrenie vďaky našej obetavej odvážnej rolbe pracujúcej neohrozene aj pod paľbou petanqueových gúľ. Z tých viac mysliteľsky náročných sa oplatí spomenúť kartovú hru pani p. Sadloňovej - Whist; sú to síce čertove obrázky, ale samému čertovi ich bol určite čert dlžen (vysoké riziko závislosti bez rozdielu vyznania farby, znaku, hodnosti). Určitá forma hry bolo aj krotenie gréckych psov a hlavný frontman Migo, kedy sa miešali radostné výkriky povelov s nadšeným dupotom nedočkavých labiek. A pri tých tvoroch spomeniem aj nášho priateľa koňa, ktorý zmizol za záhadných okolností krátko pred grilovačkou; ďalej všetky spriatelené mačky a znepriatelené medúzy.
Našli sme si kamarátov aj medzi vyššími cicavcami. Ich každodenná obchodná ponuka na pláži doslova prinášala najrôznejší sortiment tovaru, od obrazu Boba Marleyho (ktorý je síce ,,kjasny“, ale aby bol ,,transport no problem“, musíš ,,motaj, motaj, motaj“), cez šišky pre krásnu postavu nielen pre tmavovlásky (,,blondýna, nechceš šišku?“), náš Samo za 3 eurá
(pre študenta každé euro dobré, ale aj tak sme si ťa nedali :) a až po thajskú masáž. Leteli ponad nás aj burácajúca letka Apachov, ale v tomto prípade nebola uvedená žiadna cena. Zato každý poctivo vedel aj o polnoci cenu svojho obľúbeného druhu gyrosu, prípadne sa len plne spoliehal na vkus svojho gyrosmakera (zlaté ruky uja Gérarda).
A tie naše večery. Z tých formálnych akcií by sa dala spomenúť neopakovateľná grillparty a jej lahodné pokrmy (,,.. ten džem má blbú konzistenciu, ten chlieb je žltý, tá paprika je varená...“). Z tých menej formálnych stará známa elektrina (tentoraz o cukríky a s pani profesorkou Pavlovskou, ktorá v tom stále len chcela nájsť nejakú nám skrytú logiku :). Neformálne ani nespomínam, ale zato bude bonus - ustarostený list priamo pre nás od anonymného pisateľa:
Bohužiaľ však nezanechal spiatočnú adresu, a tak sme srdečné pozdravy museli prehltnúť, až záha pálila ...
O rozvoj nášho ducha sa zaslúžili výlety po kultúrnych pamiatkach. Olymp nás naučil, že na takú výpravu sa treba svedomito pripravovať už večer pred odchodom (aspoň odhodlaním, keď sa nedá činmi, že?) a celkovo (vhodná) obuv je tiež nesporne dôležitá. V Meteorách by sa zasa nemali už len kvôli akýmsi etickým pohnútkam fotiť tabule s nápisom No photo. Čarovná bola aj poznámka našej sprievodkyne v autobuse pri odchode: ,,Aha, máme šťastie, skialpinisti!“ A pritom tí horolezci určite ani netušili, ako sa dá rýchlo prísť ku ,,ski“ aj v Grécku uprostred leta. Nestálo za reč, veď nato sme tam predsa boli. Atény, a hlavne cesta dolu z Pantheonu navždy vryla do našich pamätí skúsenosť, že je dobré kryť si chrbát alebo mať aspoň vždy v zadnom vrecku čo najviac dokladov (kto nezažil, nepochopí...)
Zrazu sa niekde podelo 10 dní a naša sebaochrana a ochrana prírody pomocou kurzu rovnako. S pocitom, že naše z domu donesené referáty otvorili oči aspoň nám, keď už nie Grékom, sme museli znovu pobaliť kufre. Hotel sme odovzdali takmer celý, ale mnohým z nás bude vždy nostalgicky trápiť hlavu záhada, ako sa dá hneď v prvý deň totálne odstaviť celé osvetlenie jednej malej, ale na tú krásnu chvíľu našej, kúpeľne. Navonok sme možno s pôžitkom po ceste dojedli posledné croissanty, no v duchu si už určite každý roztopašne zaspomínal, ako chutí mamina kuchyňa. A pritom sa dalo už len pobavene dumať: ,,Tak a kam sa ide teraz?!" |
KOČAP 2008
Ako viete, v posledných dňoch sa uskutočnil študentmi obľúbený KOČAP. Týmto príspevkom vás mám teda bližšie oboznámiť s tým, čo sa na tohtoročnom Kočape udialo.
Ale poďme pekne od začiatku. Najprv sme sa teda pekne rozlúčili s našimi drahými rodičmi, príbuznými, ako sa na slušné dcéry a synov patrí a nastúpili sme do luxusných / **** / autokarov.
Zoznámili sme sa s našimi šoférmi a veľmi milou sprievodkyňou, ktorá nás bližšie oboznámila s trasou našej cesty, ktorá rozhodne nebola krátka.
Naša cesta teda začala odchodom zo Žiliny, smer Bratislava – Rakúsko - Taliansko - Francúzsko - Monaco, kde sme mali 9-hodinovú prestávku. V nej bola zahrnutá prehliadka mesta - navštívili sme Oceánografické múzeum, nádhernú Botanickú záhradu; niektorí sa boli kúpať v mori, iní šli radšej na kávičku. Po prestávke sme odišli na ubytovanie do Formuly, ktorú mnohí z vás poznajú zo zájazdu Paríž - Londýn. Bolo tam dosť chladno a hodnú chvíľu sme museli čakať, kým nás ubytovali. Prvú noc sme teda prežili bez väčších ťažkostí. Dokonca nikto nečakal do polnoci, aby sa osprchoval.
Po ľahko stráviteľných raňajkách sme opäť nastúpili do autokarov a pokračovali v našej ceste cez Nimes, Perpignan do španielskeho letoviska Lloret de Mar na pobreží Costa Brava.
Po únavnej ceste sa všetci tešili na hotel, ktorý bol ***, no v skutočnosti to tak moc nevyzeralo. Luxusný výhľad - rovno na smetisko - a hneď vedľa neho stavenisko, ... Niektorí mali to šťastie a mali výhľad na/do hotela oproti. Strava bola bez chyby - švédske stoly, takže sa každý najedol, koľko vládal ( presnejšie povedané - ten, komu chutilo ) :(
Čo sme robili počas nocí - tak to vám hádam nemusím opisovať do detailov. Iba tak v skratke - večerné nákupy, večerná schôdzka s profesormi a ..................."dobrú noc".
Ráno - opäť schôdzka a hurá na pláž !!! More, by ste neverili, slané a mokré.
Pobrežie Costa Brava - počas sezóny snáď najnavštevovanejšia pláž, ale aj teraz sa bolo na čo pozerať. To môžu potvrdiť aj niektoré slečny, ktoré mali to šťastie a videli fakt "kus v bielych tangách".
No ale keď vyšiel z mora, nebolo sa veru na čo pozerať........aj páni mali čo obdivovať - slečny, ktoré sa opaľovali hore bez, no často tie s, boli krajšie:) .
Nákupnej horúčke neodolal hádam nikto. A keď ťa na ulici osloví predavač: "Hallo, my friend. Where are you from? Very good price for you, my friend." No nekúp niečo.
Tí šikovnejší sa dohodli na cene, tí menej zaplatili toľko, koľko pýtali. No čo vám poviem. Šikovným patrí svet a ..............no veď viete.
Veľa z nás si užilo aj jazdu na autíčkach - a nie jednu!( - odporúčam na odreagovanie ) Niekomu sa to môže zdať detinské, no mám pocit, že na GVOZU chodí ešte stále dosť deciek. Nedá mi nespomenúť slávne " sudy ", v ktorých strávil nejeden gvozák zopár hodín. Trošku sme sa teda pokrútili, poobíjali kolená a vôbec všetko, ale aj napriek tomu vám poviem, že to bola haluz.
Počas pobytu sme absolvovali návštevu Barcelony - No Camp, Estadio Olympico, Gaudiho park, la Sagrada familia a našej pozornosti neunikla ani známa la Rambla, čo je jedna z najrušnejších ulíc Barcelony. Je tu síce hromada obchodov a reštaurácií, ale všetko tu je dosť drahé.
Náš pobyt v Llorete de Mar sa pomaličky blížil ku koncu, čakala nás teda cesta späť s 9-hod. prestávkou v Strasburgu. Mali sme tu možnosť vidieť budovu parlamentu, Noter - Dame, zaujímavú pôvodnú architektúru mesta. ...Po prehliadke mesta a po osobnom voľne sme teda pokračovali v ceste cez Norinberg, Linz, Viedeň späť na Slovensko. Po namáhavej ceste, ktorú väčšina prespala, sme konečne dorazili do Žiliny.
Po nádherne strávených dňoch plných oddychu a zábavy sa teraz musíme vrátiť do "normálu". Bude to ťažké, hlavne pre niektorých jedincov, ale pevne verím, že to všetci zvládneme. Myslím si, že nie každý sa dostatočne zabavil, ale aj napriek tomu môžem zhodnotiť, že:
KOČAP 2008 bol super :-) |
Kopač
12.09.2008 12:00 stredoeurópskeho času:
Konečne nadišla chvíľa, na ktorú sme sa tak veľmi tešili, no netušili sme, čo to všetko so sebou prinesie. Samozrejme, máme plno krásnych, vtipných zážitkov, ale taktiež sme prežili aj bolestné chvíle.
Je 12:00, všetci sme nahrnutí pred TESCOM, ovešaní taškami a so smútiacimi rodičmi, teda ako ktorí, jedni plakali, iní sa tešili, že sa zbavia svojho „pokladu“ na pár dní.
Pohádzali sme tašky do kufra, vlastne to bol batožinový či úložný priestor a posadali si na svoje miesta. V tej chvíli ešte nik netušil, ako bude vyzerať cesta o pár hodín.
Ideme, o 4 hodiny stojíme a znova ideme... takto vyzerala naša cesta, samozrejme, je to v skrátenej verzii, pretože opisovať všetky blbosti, čo sme počas cesty vystrájali, sa tu nehodí
Krušné chvíle nastali až večer, teda večer, skôr to bola noc. Tí inteligentnejší si našli svoje miesta na spanie v uličke, tí menej šikovní sa zložili buď na sedadlách, alebo pod nimi. Hlavne pod nimi.
13.09.2008 6:00 – 7:00 Monaco stredoeurópskeho času:
Noc je za nami, konečne. Ráno je ukrutné, zobúdzame sa úplne zničení, v tomto prípade je zničení slabé slovo. Bolelo nás všetko od mp3-ky v ušiach až po ponožky v botaskách. Na parkovisku v Monacu, kde sme mali 9-hodinovú prestávku, nás čakal šok hneď z rána. Nešli, resp. sa umývali, dámske toalety. Čo teraz robiť? Umývali sme sa spolu s chalanmi a aj sme použili ich záchody, myslím kabínky, nie pisoáre, teda dúfam, že tie ani jedna baba nepoužila
Po tomto „sladkom“ prebudení do úplne „vydareného“ dňa nás čakala „záživná“ prehliadka Monaca. Uff, tri irónie v jednej vete
Naša sprievodkyňa, pani Katka, pre iných slečna Ružová vreckovka, nás oboznámila s tým že v Monacu sa neplatia dane a žijú tam mafiáni. Teda nepovedala to presne takto, vyzeralo, teda počulo to skôr takto: „No a v ......... Monacu.........sa neplatia........dane.“(bodky naznačujú 40-60 sekundové pauzy)
Tak prehliadka bola utrpenie, teda okrem Oceano-grafického múzea, ktoré stálo za hriech prehliadka mesta bola len obyčajná fraška. Najviac sme sa aj tak tešili na to, kým Vreckovka dokecá a pustí nás na pláž, ktorú, mimochodom, nevedela nájsť! Po dlhom, dlhočiznom hľadaní pláže (trvalo, to tak 10min) nastal VÝJAZD NA PLÁŽ! „Typické Slováčisko“ – rýchlo sme zhodili šaty a behom priamo do vĺn. Tí, čo boli pri mori 1.krát, boli trošku šokovaní, že tá voda je slaná . V mori sme sa vybláznili dosýtosti. Teda, teoreticky vzato ani moc nie, pretože na „harašenie“ sme mali približne pol hodinu. Potom, ako nás načapali miestni, že sa prezliekame na WC, musela prijsť iná alternatíva, a to prezliekanie v podchode (samozrejme, to by nebola Lapuníková, keby to neodfotila, takže je to aj zvečnené).
Večer sme sa ocitli vo Francúzsku, tam nás čakali „formuľe“. Náš domov na jednu noc, ktorá stála za to, ale citlivejšie žalúdky by neuniesli opis tejto noci.
14.09.2008 ráno vo Francúzsku:
Noc je za nami, opäť, naraňajkovali sme sa...Full servise... a nasadáme do autobusu, pred nami je posledný deň cesty do letoviska Lloret de Mar. Samozrejme, cesta nezáživná, pretože každý dospával „formuľe“, vlastne akcie odohrané na „formuľi“. Je 17:00 španielskeho času (totožného so stredoeurópskym), prichádzame do cieľa. Všetci sme natešení z toho, že sa konečne končí horor zvaný Cesta. Rýchlosťou blesku sa každý zdekoval, vzal veci, bežal do hotela, nech môže mať svoj program, tým je myslené kúpanie. Po zhodení tašiek sme bežali na pláž, alebo do mesta. Zbytočne by sme sa vybaľovali, keď o pár dni ideme domov.
15. - 18.09.2008 presné časy neznáme:
V tomto časovom období sme si užívali Kočap naplno. Spomeňme len zopár zážitkov (vhodných na uverejnenie). Tak napr. istá nemenovaná Michaela Halamová doniesla na svoju izbu (č.216) medúzu, ktorú nazvala Doris a pri prenose na izbu skapala v jej uteráku..tragické, ale pravdivé...Najväčší „hlod“ vypustil z úst Patrik Walter, keď sa vrútil do izby (č.217) s chlebom v ruke a zakričal: „Kto ide hrať CHLEBA?“(kto pozná túto kysuckú multiplayerovku, určite sa zasmeje)....Navštívili sme aj Barcelonu, a to hneď na druhý deň. Videli sme Sagrada familiu, ktorá mala síce okolo seba žeriavy, ale bola nádherná. To píšem len kvôli ľuďom, ktorí majú radi goticko-renesančno moderné umenie, mne sa to nepáčilo. Barcelonu sme absolvovali kompletne rozbití, pretože sa „kalilo“ približne do 4:00 ráno, ale mali sme to za sebou. Prišlo už len užívanie mestečka Lloret de Mar...Večer čo večer sme počúvali priateľských predavačov: „Good price for you...only tonight...“ a potom sa človek čuduje, že dojde domov bez jediného eura...Najviac sme si však užívali nočný život po 22:00, keď sme chodili na disco alebo na pláž (ako ktorí). V nočných kluboch sme stretli aj zopár Slovákov, jedného týpka z Prievidze, ale aj iné známosti, také letné, ktoré len trošku spestrili pařby v Mobyse (jeden klub, do ktorého najradšej chodila Monika Škerenčáková)...Každý deň sa z jednej izby, č. 119, ozývalo jedno, jediné meno: Isabela Izacsaya. Toto meno zmenilo naše osudy, no dobre tak nie naše osudy, ale aspoň dva dni. Na hoteli sme sa spoznali s Bosniakmi, teda ak sa to dá tak nazvať, jednoducho chlapci z Bosny (čakáme malých teroristov ). Avšak všetkému je raz koniec a skončil sa aj náš pobyt v Lloret de Mar. Opúšťali sme ho so sľubom, že sa tam raz ešte vrátime, aspoň si myslím. Nasadli sme opäť do „modráka“ a šli sme smer Štrasburg.
19.09.2008 okolo 10:00
Kto by to bol povedal, že Štrasburg je mesto vo Francúzsku? Pre mnohých bol výlet v Štrasburgu najnudnejším dňom celého Kočapu a bodaj by nie, keď sme sa museli 9 hodin v kuse prechádzať po neznámom meste a ešte k tomu v 13°C zime. Pozreli sme si pár katedrál, ale hlavné, čo sme obzerali, boli ceny v reštauráciách. Hľadali sme pizzeriu na slovenské pomery....našťastie sme našli, i keď to dlho trvalo, ale našli sme. Vzali sme si pizzu so sebou a jedli sme ju piati (každý svoju) na jednej lavičke – nižšie uvedená fotografia.
Po tejto ukrutne dlhej prestávke sme konečne nasadli do autobusu a smer Slovensko...netušila som, že raz sa tak veľmi budem tešiť domov a asi nielen ja. Tak sa skončil náš výlet, náš Kočap, jediné čo ostane tak to sú fotky v PC a, samozrejme, spomienky v srdci či v hlave, že sme niečo prežili s ľuďmi, s ktorými sa stretávame denne po dobu 10 mesiacov v roku, s našimi spolužiakmi.....Uff, ten záver ma až priveľmi chytil za srdce |
