Gymnázium, Veľká okružná 22, ŽILINA

1. rada = nedajte na slová rodičov v otázke, čo budete jesť počas KP. Ubezpečte ich, že švédske stoly sú dostatočne bohaté a nemusia vám baliť ďalší kufor plný jedla. Ako argument použite vetu: „Je určite väčšia pravdepodobnosť, že priberiem, ako schudnem 4 kilá.“
2. rada = V prípade, že ste na KP s 2 kuframi, (áno, rodičia si nakoniec mysleli, že schudnete tie „4 kilá“) dávajte pozor na to ,čo zjete ako prvé. Po 2 dňoch cesty autobusom sa veľmi rýchlo môže váš autobus zmeniť na osviežovač vzduchu s príchuťou pokazenej ryby, splesniveného pečiva, kurčaťa...
3. rada = Bite sa za miesto spánku, t.j. ulička autobusu! Pochopiteľne, nezabudnite na mäkký vankúš, deku či plyšáka.
4. rada = Naučte sa vhodne rozplánovať si čas počas bezpečnostných prestávok.
5. rada = V autobuse si nezabudnite všimnúť tlačidlá nad sedadlami. Ak ste videli film CLICK s Adamom Sendlerom, tak aj v autobuse sa dá vypnúť zvuk vašej sprievodkyne či sprievodcu. Samozrejme, výklad sprievodcu je nepochybne zaujímavý, ale nie o pol jedenástej večer v autobuse, keď chcete spať.
6. rada = Po príchode do Formule 1 (t.j. Francúzsko) sa nevybaľujte a chyťte si sprchu ako prví. Potom sa jej nedočkáte minimálne ďalšie 2 hodiny (pre vysvetlenie: 1 sprcha pre cca 6 izieb)
7. rada = Naučte sa základné francúzske frázy (platí len, ak idete do tejto krajiny). Francúzi s vami odmietajú hovoriť anglicky, dokonca ani vo fastfoode vám nerozumejú, ak si vypýtate BIG CHICKEN.
8. rada = Platí len pre baby- Nebaľte si veľa vecí. Zdá sa to neuveriteľné, ale skutočne vám stačia jedny plavky, opaľovací krém, osuška a pár kusov oblečenia. Nebaľte si celý váš šatník a kúpeľňu. Prídete o 2 hodiny návratu z dovolenky vďaka vybaľovaniu. (pozn. autora - viem, o čom píšem)
9. rada = Ochutnajte všetko, čo patrí k vašej destinácii. Španielske more, španielske jedlo, španielske diskotéky, španielskych ľudí, nie však španielsky únos (aj keď patrí k tejto krajine)
10. rada = Spite minimálne 3 hodiny denne. Dospáva sa to veľmi ťažko. Nespite v hoteli, radšej na pláži. Navyše vás potom môžu obviniť, že ste najhlučnejšia izba v hoteli.

To je asi len jeden zlomok všetkých rád, ktoré je celkom fajn poznať. A len tak v skratke. Aký bol KOČAP 3.A?
Najlepší v najlepších európskych krajinách, s najlepšími ľuďmi aj s najchytľavejším košickým prízvukom, s najchutnejšími švédskymi stolmi a s najúžasnejším profesorským dozorom. Najvýstižnejšie napísané...
Linda Adamčíková, III.A

K O Č A P bájnej III.B

Štvrtok, deň pred Kočapom - každý s každým dohaduje detaily týchto deviatich dní, rozmýšľa, čo si zoberie do busu a čo si nechá do Španielska, ktoré tričko, ktorú tašku, koľko jedla... horlivo očakávame nasledujúci deň, celú noc nespíme. Až nakoniec... prichádza ten deň, 11.9.2009. Niektorí počúvajú doma, ako sa slušne správať, iní zase, aby sa vrátili v poriadku domov a ďalší vtipné zážitky z mladosti (Ako skryješ alkohol v konzerve od ananásu...). Prichádzame pred HyperTesco... pripravení, nabalení domácimi rezňami, taktický plán „Obsaď koniec autobusu“ vyjde dokonale a my vyrážame. Na prvej križovatke dodržíme pravidlo prvej križovatky a povieme si šťastnú cestu. Po chvíli sa k nám béčkarom dozadu pridali spolubojovníci z déčky, ktorí sa ukázali ako veľké esá.
Takže cestujeme, rozprávame sa, občas niečo spapáme, občas niečo vypijeme, ako by povedal básnik, vo vzduchu niečo visí. Prichádza noc, čas si krátime spievaním, pozeraním najnezáživnejších filmov, spaním v tých najkrkolomnejších polohách, zase občas niečo spapáme, niečo vypijeme... Odvážne prekonávame zdravotné a hygienické problémy, upokojujeme zúfalé čuchové bunky snahou dýchať ústami (čo je pre celkovú klímu koniec koncov ešte horšie), varíme sa vo vlastnom pote a priam počuť praskať močové ústrojenstvo... už je to dosť nechutné? Fajn... tak to bolo, trochu naturalizmu. Niekedy okolo pol 7 nadránom zaspáva posledná enkláva béčkarov v zložení Sobík, Maťo a ja, Fudo.
Ani nie o hodinu sa budíme s krásnym východom slnka nad ešte krajším kniežatstvom. Áno, sme tu, v Monaku. Po dlhej, únavnej a po treťom krkolomnom cúvaní už aj komickej snahe zaparkovať sa nám to nakoniec podarí a ocitáme sa pod oceánografickým múzeom. Necháme na Byba, nech nám všetkým kúpi lístky, a tak sa dovnútra dostávame až po určitej celkom dlhej dobe. Múzeum je krásne, rybičky a tak, spravíme si pekné fotky a vyrážame na prehliadku Monte Carla. Je to niečo nádherné, fakt že fakt... kto nevidel, nepochopí. Pozrieme si slávne kasíno, slávnu zákrutu okruhu F1, odvšadiaľ pozerá krásna a tiež slávna Grace Kelly... S pocitom, že keď budeme veľkí a zrelí, určite budeme žiť tu sa vraciame k autobusom a cestujeme na Formulu.
Po menších problémoch si tu každý nájde svoju izbu, dokáže sa osprchovať. Aj keď niektorí sa sprchujú radšej v dvojici :) „Zgrupujeme“ sa na izbe našich báb, zapájame repráky a tak rôzne... Adrenalínové návštevy vyšších mocí, „dekorácie“ na oknách, udivujúce okoloidúcich. Niekedy okolo 3 ráno vysvetľujeme francúzskym ľuďom, čo sa potrebujú prespať, že áno, už budeme ticho. Yes yes of course :) Po asi troch hodinách spánku a raňajkách opäť cestujeme.
Najbližšia zastávka - Múzeum Salvadora Dalího vo Figueres. Zhrnieme to tak, že seňor Dalí bol šialenec. Génius – šialenec. Prichádzame do Blanés a k nášmu hotelu. Od šoféra zoberieme posledný tovar a letíme od našich izieb, malinkých, ale zato útulných. Po troch dňoch rezňov teplé jedlo, dostávame pokyny na večer – večierka a iné podstatné veci. Padne rozhodnutie ísť pozrieť pláž, a tak sa teda vyberáme smerom, kde tušíme more. Počas cesty niečo nakúpime v obchodíku seňora Antónia, ktorý sa stal naším milým španielskym priateľom a potom si už konečne zaboríme bosé nohy do jemného piesku. Posedávame pri mori a je nám dobre, pohodička, ako sa patrí. Späť na hoteli dobrá hudba a charizma chalanov na izbe č. 165 priláka veľa ľudí, čo sa samozrejme, nepáči nášmu dozoru :P „A všetci, čo tu nemajú čo robiť, von!“...ostávam na izbe sám. Avšak o niekoľko sekúnd z kúpeľne, zo skrine, prípadne spod postele vyliezajú ďalší. Znova začína zábava, ktorá tak skoro nekončí. Okolo piatej ráno posledný z nás zaspáva, aby sme o 3 hodiny zase vstávali...
Dopoludnie ďalšieho dňa trávime na pláži, teda skôr v mori, nakoľko je teplejšie ako vzduch. Piesok nás veľmi teší, podnecuje našu predstavivosť a kreativitu, no veď to poznáte... Poobede nasleduje cesta do Barcelony, od ktorej sme si sľubovali naozaj veľa. Takže ideme na to v chronologickej postupnosti - žeriavy a lešenia, teda vlastne... Sagrada Famillia, nádherný Gaudího park Guell, ktorý nás, bohužiaľ, za tých 15 minút nemá šancu očariť naplno, aj keď potenciál by rozhodne bol, ďalej... fanfáry... Nou Camp, štadión posledného víťaza Ligy majstrov (bohužiaľ - pozn. Mirka), ktorý je fakt kolosálny. Teda až na ten hustý lejak, čo sa spustil práve, keď sme očarení uzreli oproti nám slávny nápis Mes que un club. Prehliadka štadióna je dosť unavujúca, avšak my si ju užívame a najradšej by sme tam strávili dlhé hodiny, aby sme si stihli pozrieť všetko. Nasleduje Estadio Olympico (olympijské hry ´92), Kolumbov pamätník v prístave a potom už ulica Las Ramblas, čiže na kvantá magnetiek a ľudí, ktorí sú až veľmi priateľskí.... “something for you... hašiš“ alebo páni v obchodíku so suvenírmi, ktorí chceli vymeniť naše spolužiačky za Španielky. Teraz ľutujem, že sme ich nevymenili :D
Tretí deň nás prekvapil škaredým počasím, ktoré nás donútilo ostať v hoteli či v bazénoch a prípadne pokupovať suveníry typu pravý opasok Dolce a Gabbana, pôvodne za 25 €, nakoniec za 10. Večer nasledoval náš stereotyp, ktorý sme ale všetci milovali - krásny večer s priateľmi, prípadne spoznávanie priateľov našich priateľov :D
Štvrtý, zároveň predposledný deň nášho pobytu v ESP sa nesie v znamení pekného a teplého počasia. To využívame na vylihovanie na pláži, ale skôr teda na prejavenie našej radosti z obrovských vĺn, ktoré síce nerobia dobre na naše žalúdky a piesok máme po nich NAOZAJ všade, ale nedá sa nevrhať sa do nich zas a znova. Zašportujeme si pri plážových hrách a znova prichádza náš očakávaný večer. Pani profesorka triedna sa vyjadrila, že sa z tohto textu nechce dozvedieť žiadne prekvapujúce novinky, takže túto noc necháme tak.
Ráno spoznávame okolo seba známe, prípadne aj neznáme tváre, odchádzame na raňajky, ktoré, ako bolo zvykom, spočívali v jednom muffine a hor sa pobaliť, pozliepať zlomené postele, vysušiť oprané plachty... Zhon, stres a iné zábavné pocity nás sprevádzajú hlavne v čase, keď nám ostáva posledná pol hodina a traja zo štyroch členov izby sa ešte vyvaľujú. Opúšťame izby s pocitom, že na ne nikdy nezabudneme. Pri vstupovaní do autobusu na nás dolieha smútok, ale sme spokojní so skvelým zážitkom, ktorý snáď ešte nekončí. Sme unavení, skoro zaspávame.
Budíme sa do pekného štrasburského rána, kde po dlhej prehliadke mesta (ktorá by si tiež zaslúžila opis, ale nezmestí sa) cestujeme na Premier - obdobu Formuly. O 22. hodine nastávajú problémy, keď nám už v ten večer asi trinástykrát nadávajú, že sme veľmi hlasní. Posedíme, pokecáme, posmútime, utešíme, poriešime, nezhrešíme a pomaly si ideme ľahnúť. Ráno nás predsa čaká dlhá a únavná cesta.
S nekonečnými kolónami v Nemecku sa vysporiadame, dobre, ale s dvomi romanticko-tanečnými filmami po sebe... to fakt nie. Asi osemnásty film vyzeral celkom zaujímavo, avšak DVD-čko začalo haprovať, a tak sme pokračovali v ceste bez filmu...
Vidíme Bratislavský hrad, žeby naozaj? Áno, prichádzame na Slovensko, zaspievame si (Už nejsem dítě mejdanů, už nejsem módní hit... :D) a blížime sa k Žiline. Nakoniec našej cesty nám náš, mimochodom úplne najlepší sprievodca, akého sme si mohli želať, zaželá... citujem: “Chlapcom veľké svaly a dievčatám, aby im to prišlo“ :D Pri upratovaní autobusu ma v oku páli slzička.
Takže, ešte niečo nakoniec.... lepšiu školskú akciu už určite nezažijeme (preto sme si aj dovolili ukradnúť pre ňu až dve strany ročenky...) a treba za ňu niekomu, samozrejme, poďakovať. Ďakujeme našej drahej škole, že nám dovolila ísť na týždeň na dovolenku :) Ďakujeme našej triednej pani profesorke a aj zvyšnému dozoru za to, že veľakrát zavreli oči pred tým, čo videli....Vďaka patrí cestovke EvaS TouR a našej sprievodcovskej dvojici v zložení Mirko a Ľubka :), a tiež aj pánom šoférom, ktorí nám dokázali, že nič nie je nemožné :D
No a ešte treba spomenúť celý náš kolektív, ktorý síce ako celok nie je práve najpevnejší, ale počas týchto dní dokázal fungovať tak, akoby bol. Ďakujem Bybovi za to, že pri pokusoch znormalizovať niektorých ľudí takmer ošedivel, Fudovi, že to tam ako pravý Zadubanec poriadne rozprúdil (Tečie voda z javora! HEJ HEJ!), Miškovi za lutišskú hymnu, Stankovi za to, že jediný vedel spievať, Zajovi za jeho duchaprítomnosť, hranie spiacej Adi a Dona Juana, Tinke za to, že pieseň Sklíčka dotykov bude mať navždy špeciálne miesto v mojich spomienkach, Sobíkovi, ktorý sa dokáže dostať do nálady počas spánku, Maťkovi za to, že si tú ruku nakoniec nezlomil, mojim babám, ktoré znášali moje výlevy, keď som sa cítila menejcenná :D, Kikuške za to, že povedala Fudovi krutú pravdu, Aďke, že to nakoniec všetko prežila s úsmevom na tvári a všetkým ostatným za to, že nám tam bolo super :)
(Ospravedlňujeme sa za prejavy nudizmu a vandalizmu, za túžbu po adrenalíne, prehnané emócie, prílišné vylučovanie...) Adios amigos ;)
So slzami v očiach,
Fudis a Mirka

III.C: Kurz Ochrany Človeka A Prírody 2009

....skrátene KOČAP Myslím, že keby neboli zvýraznená tie začiatočné písmená, väčšina ľudí by ani nevedela, o čom je reč (teda hlavne tých z prváckych a možno z druháckych tried) Asi nikdy v živote nepochopím, kto a prečo tomu vymyslel tento názov, ale dovolím si tvrdiť, že už spomínaná skrátená verzia (KOČAP) sa stala legendou. Keby som „ho“ mala v skratke definovať, tak poviem: udalosť, na ktorú sa teší každý študent od chvíle, keď vstúpi na pôdu GVOZY. Presne takto sme sa tešili aj my – terajší tretiaci (keď mám písať iba za svoju triedu, tak my – céčkari z radov tretiackych).
11.9. to prišlo - odchod o 12:00 spred TESCA. Čo všetko nás čakalo?

• 20-hodinová cesta busom: fuuuj, kruté stavy sme zažívali, keď sme potrebovali ísť na „wécko“ (ečkárka:„Pán šofér, zastavíte mi prosím vás?“ šofér: „Áno...“ éčkarka: „Jéééžiš, ďakujem!“ šofér: „... za dve hodiny!“)
• celodenná prehliadka Monaca: rozbití po noci v autobuse, ale sčasti uspokojení krásou Monaca, podaktorí z nás obohatení o záchrannú akciu Vejinho ruksaku → ideme sa fotiť na jednej peknej vyhliadke, pod nami strmý kopec, za nami panoráma Monaca a zrazu Veja kričí: „Môj ruksaaak!!!“...pozrieme dole, ruksak leží pod nami, Veja celá zúfalá (bolo tam 250 eur), my vyrehotané, lebo to sa môže stať len jej a akčná Monika už lezie preň v žabkách po tom strmom brale výsledok: ruksak s 250 eurami Monča zachránila
• noc v „luxusnom hoteli“ Formula 1: dospelá časť nášho zájazdu sa tešila na to, ako v F1 budeme spať – „mali by sme byť z toho všetkého predsa unavení“ výsledok? (ale len časť z toho pre ...istotu) nočné zakrádanie sa 3.oddielu na čele s veliteľom Tomášom Trizuliakom po chodbách...ukrývanie sa pred rozzúrenou Francúzkou, ktorá kvôli nám nemohla spať... 11 ľudí (radšej nemenovaných:D) spiacich na izbe pre 3!!! .... a tak
• cesta cez Francúzsko do Španielska: tá prebiehala pokojne, lebo väčšina dospávala divokú noc
• Dalího múzeum vo Figueres: viacerí z nás sa nezúčastnili... šetrili sme peniaze na iné veci
• 4 dni a 4 noci v Blanes: noo... prišli sme sem v nedeľu a odišli vo štvrtok... počasie nám moc nevyšlo – bolo dosť škaredo a zima, ale more malo 26 stupňov, tak aspoň čosi... hotel ESPLENDID bol pekný... to je všetko, čo chcem publikovať
• výlet do Barcelony: ...jednoznačne naj. zážitok: štadión FC Barcelona Nou Camp, ale aj ulica la Rambla s množstvom živých sôch nás zaujala (hlavne, keď niekoho tie sochy tak nastrašili, že zvýskol na celú Ramblu)
• napokon Štrasburg: po takmer týždni, keď sme nonstop hýrili, žili, a hlavne obmedzili spánok na minimum, sme si toto krásne mesto moc neužili... škoda... okrem toho, dostali sme v ňom asi 7-hodinový rozchod, takže o šiestej večer sme mali Štrasburgu akurát tak plné zuby
• noc v F1 v Štrasburgu: cez deň sme síce boli veľmi unavení z toho všetkého, ale tak ísť spať poslednú noc Kočapu? Vylúčené! Najprv nás však upozornili, že ak budeme robiť taký hluk ako prvýkrát, môžu nás pokojne vyhodiť (a tak sme si pobrali z busu deky a vankúše a pre istotu nechali veci pobalené v kufri) Recepčný bol na nás od začiatku pripravený, a tak sme si podaktorí aspoň precvičili angličtinu, keď sme ho stretli tak štyri razy na chodbe.l Napokon na nás zabrali až jeho drsné slová: „It´s last time! Believe me, it´s last time!“ a s myšlienkou na to, že už sme jednou nohou vyhodení z F1, sme zaspali
• circa 15-hodinová cesta busom naspäť: v počiatočnej fáze veľmi pokojná – spánok asi všetkých cestujúcich. Tak poriadne sme sa prebrali až v Bratislave, kde sme sa srdečne lúčili s naším sprievodcom Standom, na ktorého nikto z nás určite nezabudne... Keďže sme mali pred nami posledné dve hodiny cesty, tým pádom aj posledné dve hodiny nášho Kočapu, riadne sme si to užili – tak ako celý týždeň. Spev, ktorý sa ozýval zo zadnej časti autobusu (pozn.red.: vzadu sedeli céčkari), bol taký náchylný, že napokon sa ku nám pridali aj všetci éčkari. V našom repertoári nechýbali hity ako „Macejko“ a „Domu, pijeme domu“, ktoré právom vyhlasujem za hymny nášho Kočapu. Pri spievaní (a skákaní) pokriku: „Kto neskáče, nie je Šošon!“ som sa síce trochu obávala o bezpečnosť autobusu, ktorý sa začal nebezpečne kývať...

19.9. sa to skončilo – príchod o 22:00 na autobusovú stanicu v Žiline.
Čo dodať na záver? Presvedčili sme sa na vlastnej koži o tom, že KOČAP je naozaj taký skvelý, ako o ňom všetci hovoria. Úprimne súcitíme s našimi mladšími kolegami, ktorí vraj do Španielska už nepôjdu, ale čaká ich len niekoľkodňový pobyt na Slovensku. Avšak pár povzbudivých slov: Nám od prváku tvrdili, že na KOČAP do Španielska už nepôjdeme... a predsa sme zažili tých najúžasnejších, najzábavnejších, a hlavne najdlhších 9 dní v živote...
Sue:) Zuzana Vančová, III.C
Poznámka šéfredaktorky: Ospravedlňte prosím autorku článku, ale trpí čoraz častejšou abnormalitou – má nutkanie písať  skoro v každej vete. V tomto článku je ich rekordne 17 (aj v podpise!!!)

III.D KOPAČ

Môžem vám tlačiť kaleráby do hlavy, ako sme po pláži s buzolou behali a márne sa snažili zistiť, kde je sever. No, povedzme si pravdu, po prvé – nebolo to tak, a po druhé – ten sever by sme hľadali doteraz. Tak vám teda s jemnou cenzúrou porozprávam čo, ako, kedy, kde a s kým. Poprípade aj niečo navyše.
Všetko sa začalo v piatok 11.9. roku pána 2009. V tento sychravý deň sme sa vyzbrojení veľkými kuframi, nadšením, svetrami rôznej konzistencie a rezňami stretli pred Tescom, naložili kufre aj naše maličkosti, zamávali rodičom na rozlúčku a vydali sa z toho nehostinného počasia vpred za slnkom a teplom, nechávajúc za sebou nielen rodičov ale aj zdravý rozum a zábrany.
Náš sprievodca Miro sa hneď na začiatok blysol pár dobrými hlodmi a neprestal až do konca. Predstavil sa nám asi takto: „ Volám sa Miro, žiadny vráť sa do hrobu a mám tu pre vás mačku vo vreci.“ Ale to sa ťažko vysvetľuje. Až do večera sme dokázali udržať svoje vzrušenie na uzde, no s príchodom večera nálada akosi gradovala a neskôr sa zvrhla až na bujarú. Ako sme sa tak bavili a zoznamovali s béčkou, zrazu bolo ráno a nám sa odkryl perfektný pohľad na Monaco.
Po niekoľkých vydarených manévroch autobusu sme zaparkovali pod Oceánografickým múzeom. Počas hodiny sme zo seba opäť urobili ľudí súcich do sveta a nasledovali Mira do vyššie spomenutého múzea, kde sme si obzreli ryby všemožných druhov, farieb a tvarov. Nasledovala prehliadka mesta, Monaco je malé, vcelku pekné a poriadne bohaté. Prehliadku zakončil rozchod na pláži. Tí aktívnejší okamžite vkĺzli do vody a tí, ktorí mali o poznanie menej energie, sa len lenivo usadili pod slnečníkmi a trochu sa osviežili. Z Monaca sme sa presunuli do Formule, s vytúženými sprchami a posteľami. Udalosti toho večera sú nepodstatné, hlavné je len to, že sme sa konečne vyspali.
Po raňajkách sme sa čerství ako uhorky natrepali opäť do autobusu a vyrazili obdivovať podivuhodné, ale zaujímavé výtvory Salvadora Dalího ho mestečka Figueres. Čo k tomu povedať? Sürrealizmus je sürrealizmus. Z Figueres sme sa potom už konečne autobusom odviezli do mestečka Blanes, nášho cieľa. Chvíľu sme sa motali v kolóne, presnejšie „6 metrov a 4 minúty“. Keď sme sa konečne dostali k hotelu Esplendid, vyložili sme veci z autobusu a hodnú chvíľu postávali pred hotelom, kým nás ubytovali. Izby boli také obyčajné a nie práve priestranné, najmä teda u nás, lebo sme sa po celý pobyt nevybalili. Ale veď my si nepotrpíme na luxus. Večer nás čakala večera formou švédskych stolov preplnených dobrotami. Vlastne celé naše stravovanie bolo takou formou, niektorí jedli, akoby nemali dna a iní boli naopak radi, že zjedli vôbec niečo. Asi to bolo tou klímou.
Nasledujúce ráno nás čakal fakultatívny výlet do Barcelony. A tak sme boli opäť nútení so stiahnutými žalúdkami nastúpiť do autobusu. Mali sme ideálne počasie na výlet, bolo sychravo a sem – tam aj zapršalo, naše odhodlanie to ale nezlomilo. Prvá nám padla za obeť La Sagrada Familia, z ktorej sme mali zmiešané pocity, ale tak určite sa niekomu aj páčila. Ďalší v poradí bol park Guell – Gaudího dielo. Niektorí z nás poctili aj Nou Camp svojou návštevou, iným stačilo navštíviť len suveníry. Cestou na Las Ramblas sme sa zastavili na Olympijskom štadióne, ktorý by podľa istej osoby potreboval flexu. Urobili sme si pár vydarených fotiek a valili ďalej. Ešte sme si nakúpili potrebné aj nepotrebné drobnosti na Las Ramblas a už sme zase sedeli v autobuse, vezúceho nás do hotela. Vzhľadom na počasie sme ani nenavštívili spievajúce fontány. Nesmiem zabudnúť na to, že ten večer Dominika oslavovala 18 rokov. Oslava bola ako sa patrí a atmosféru dotváral svit mesiaca odrážajúcom sa v lákavom bazéne, na ktorý sme mali výhľad z balkóna. Chcem podotknúť, že ten večer sa zaobišiel bez akéhokoľvek incidentu (posielam pozdrav pánom ochrankárom).
Ďalšie dva dni sme mali voľné, z čoho vyplýva povaľovanie sa na pláži, nakupovanie a iné aktivity .. Oťukli sme si nočný život, prípadne ho sami vytvárali, oslávili aj Natálkine narodeniny, vytancovali sa na diskotéke a jednoducho povedané, bavili sme sa ako nikdy. Aj sme si boli ako trieda sadnúť na Sangriu. Dobrá akcia. Nesmiem zabudnúť na plážové masérky a masérov, tu je jeden z rozhovorov:
„Masage 3 euros.“ (ale 3 euros znelo skôr ako frí lososos)
„A aké bude zajtra počasie?“
„3 euros.“
„Aha, no včera ma kusol pes, ale zajtra mám nemčinu, tak by sa dalo.“ Potom sa pani nahnevala a odišla. Jeden deň boli poriadne veľké vlny a aj dosť silné. No my sme sa ako malé deti okamžite nahrnuli do mora, vlny – nevlny. Podaktorí to oľutovali, hneď ako ich zomlela prvá vlna a ľútosť prešla až do hnevu, keď ich zasiahla druhá, ešte väčšia a vypľula ich na pláž (niekoľkokrát aj so stiahnutými plavkami). Myslíte, že nás to odradilo? Ale kdeže. Hádzali sme sa tam ako chovanci psychiatrie a neskôr sme sa na tom doškrabaní a s pieskom v ušiach na večeri smiali.
Ráno siedmeho dňa sme sa museli už ráno odubytovať z hotela a veci si dať do autobusov. Keďže odjazd bol až večer, nezostávalo nám nič iné, ako sa potĺkať po obchodoch, polihovať na pláži alebo pri bazéne. Keďže na pláži bolo dosť chladno, časť z nás sa rozhodla zahriať nejakou tou aktivitou. Požičali sme si teda formičky od nejakého českého decka a začali stavať hrad. Boli sme výborný profesionálny tím, ani jeden člen v živote nič z piesku nepostavil. Zvládli sme to ale výborne...i keď to pripomínalo Mordor. No čo, veď preto, že sme gymnazisti, nemusíme vedieť všetko. Večer sme sa rozlúčili s hotelom a neochotne nastúpili do autobusu, nechávajúc za sebou dokonalý výlet preplnený všetkým čo k takej dovolenke patrí a vydali sa do Štrasburgu.
Po rannom príchode bola na pláne obhliadka mesta, videli sme asi všetko, čo sa dalo. Začínajúc pri Európskom parlamente, končiac pri katedrále Notre-Dame. po prehliadke sme si urobili pár koliečok okolo ubytovania, kým sme prišli na to, ako sa tam vlastne dostať a nasledovalo osobné voľno, počas ktorého sme stihli asi všetko, čo sme nestihli dovtedy. Osobné voľno v tomto prípade znamenalo „nájdi osoby, s ktorými chceš poriadne doraziť tento týždeň“. Tak sme tam teda zavŕšili týždeň ako sa na pravé Slováčiská patrí.
Posledný deň sme ráno do seba dostali toľko poživatín, koľko ktorý žalúdok zvládal a vydali sa na ďalekú cestu domov, počas ktorej sme nepretržite sledovali filmy. Napríklad v Nemecku v kolóne sme tri hodiny sledovali jeden film, akosi „blblo“ DVD, ale nikomu to neprekážalo. K večeru sa nálada zmenila na ťažko nostalgickú, nemali sme na výber, museli sme ju zahnať .... spevom.
Po príchode pred Tesco si nás rodičia rozobrali ako banány za komunizmu, nestihli sme sa ani poriadne rozlúčiť. To je ale nepodstatné, dôležité je, že sme si to užili, utužili vzťahy, skúsili kopec nového, spoznali nových ľudí.... aj sme sa vrátili v rovnakom počte a zdraví, bez akýchkoľvek vážnejších škôd (ak nepočítam ten jeden monokel), veď nad nami bdela zelená víla.
Treba sa aj poďakovať pani profesorkám. Ďakujeme, že ste to s nami prežili bez zbytočného moralizovania a dúfam, že ste sa bavili rovnako dobre ako my. Za to, ako ste nás zvládali, si zaslúžite úctu.
Ďalšie poďakovanie patrí našim vodičom a Mirovi, výbornému chlapíkovi, ktorý nás sprevádzal a ukázal nám rôzne divy (občas sa aj on sám divil). Mimochodom, rozlúčil sa s nami vetou: „Prajem chalanom veľa svalov a babám....babám, aby to prišlo.“
Isté je, že to bol najlepší týždeň na svete, ktorému vôbec nič nechýbalo a ak aj chýbalo, doplnili sme. Vždy keď si niekto z nás pozerá fotky, chytá ho nostalgia a slabšej povahe aj slzy do očí vychodia. A čo na záver? Žijeméééé!!!